Aké špinavé tajomstvá skrýva VAŠE rodné mesto?, část prvá

Napsal uživatel Peekay dne 04.02.2009, 06:00

Dirty Secrets (Seth Ben-Ezra, 2007) je investigatívnou rolovou hrou pre 3-5 ľudí. Cieľom hry je dosiahnuť príbeh ladený v štýle noirových detektívok ako Chinatown či Maltézsky sokol. V priebehu hry budete vyšetrovať zločiny, odhaľovať šokujúce vzťahy aktérov príbehu či ich pozadie a na záver odhalíte páchateľa – pričom hra sa stará o to, aby toto odhalenie bolo prekvapením pre všetkých zúčastnených. "No a čo, veď to môžem hrať v takmer hocičom inom", poviete si. Od detektívnych príbehov v iných rolových hrách sa však Dirty Secrets zásadne líšia.

Hra má iba jednu "hráčsku postavu" v tradičnom slova zmysle. Touto postavou je vyšetrovateľ - celý príbeh hry sledujeme jeho očami, počúvame pritom jeho vnútorné myšlienky. Do hry sa nikdy nezavádza informácia, ktorou vyšetrovateľ nedisponuje – vidíme a vieme len to, čo vidí a vie aj on. Za vyšetrovateľa hrá celú hru jeden človek, ostatní hráči spoločne zastupujú rolu, ktorú v tradičných rolových hrách napĺňa Pán hry. Kladú vyšetrovateľovi do cesty prekážky a stvárňujú všetky ostatné postavy, ktoré sa v hre vyskytnú. Nikto z hráčov však nemá dopredu pripravené "správne riešenie" prípadu, ktoré by musel vyšetrovateľ odhaliť. Riešenie je spoločným úsilím systému a hráčov - rozličné prepojenia medzi jednotlivými postavami, ako aj identitu páchateľa vytvára hra samotná, čím je zabezpečená dynamika deja – nik nedokáže povedať vopred, kto spáchal zločin.

Že si to neviete celkom dobre predstaviť? Presne na to je tu krátky zápis z hry, ktorý by Vám mohol pomôcť.

Stretli sme sa so skupinou kamarátov a po krátkej diskusii sme sa rozhodli zahrať si Dirty Secrets. Jeden z nás bude dnes hrať vyšetrovateľa, ostatní sa budú striedať v rolách autority a poradcov.

Ako autor hry neraz prízvukuje, je veľmi dôležité, aby sa hra odohrávala v prostredí, ktoré je hráčom dôverne známe. Pridáva jej to na realistickosti a umožňuje hráčom lepšie pracovať s atmosférou. Tu je dôležité uvedomenie, že aj keď sa väčšina žánrových materiálov odohráva v tridsiatych - štyridsiatych rokoch minulého storočia, boli v tom období aj napísané. Autori teda neopisovali nejaký fiktívny svet minulosti - venovali sa tomu, čo pre nich bolo tu a teraz. Preto sa máme aj my, pri hre emulujúcej tento žáner, venovať nášmu "tu a teraz".

Najprv je treba zvoliť, kto bude hrať vyšetrovateľa a akú dĺžku príbehu chceme hrať. Na výber sú tri možnosti - poviedka, novela a román. Toto rozhodnutie je dôležité, pretože určuje okrem iného aj počet postáv, ktoré sa budú v hre vyskytovať a počet zločinov, ktoré bude treba vyšetriť. Pozor - v priebehu hry sa môže (a vačšinou to tak aj je) vyskytnúť omnoho viac zločinov! Zadefinovanie niečoho ako zločinu v tomto kontexte jednoducho znamená, že o tento konkrétny zločin sa bude starať aj systém, nie len hráči, a že na tento zločin sa bude sústreďovať vyšetrovateľova pozornosť.

Hrať sa bude v našom domovskom meste, Bratislave súčasnosti. Hráč, ktorého sme zvolili na dnes za vyšetrovateľa, navrhne, že by chcel hrať agresívnejšieho bývalého policajta v príbehu poviedkového rozsahu - teda na jedno sedenie. Naša hra teda bude mať dva zločiny a dokopy šesť postáv. Začíname s prípravou.

Pravidlá hry rozlišujú medzi postavami a aktérmi. Postavou je ľubovoľná osoba, ktorá sa čo i len zbežne mihne v príbehu. Naproti tomu aktérmi sú iba tie postavy, ktoré budú zohrávať dôležité úlohy - iba aktér môže byť obeťou zločinu, podozrivým či páchateľom. Preto aj do políčok na pláne vyšetrovania môžeme zapisovať iba aktérov. Počet aktérov je daný dĺžkou príbehu, ktorý sa hrá.

Hráme poviedku, teda náš príbeh bude obsahovať šesť aktérov. Keby sme hrali napríklad román, mali by sme ich k dispozícii až štrnásť.

Každý aktér v Dirty Secrets je popísaný piatimi charakteristikami: Pohlavie, Vek, Spoločenská trieda, Rasová príslušnosť a Právne postavenie. Tieto sa značia na kartičku danej postavy, ktorá bude ešte obsahovať aj jej meno a prípadne informáciu, či je vyšetrovateľom, obeťou alebo podozrivým. Žiadny z hráčov však nevytvára postavu sám - charakteristiky sa udávajú spoločne.

Rozdáme kartičky postáv a začneme ich vypĺňať. Tri z týchto postáv budú označené navyše ako vyšetrovateľ, obeť a podozrivý. Každý človek pri stole vyplní jednu charakteristiku a následne pošle kartičku susedovi. Takto kartičky postupne kolujú, až kým nemajú všetky úvodné postavy vyplnené všetky charakteristiky. Teraz každý hráč pomenuje postavu, ktorú má pred sebou. Podľa odporúčania autora hry máme na stole najlepšiu príručku pre herné prostredie - telefónny zoznam. Keď sú všetci hotoví, nasleduje predstavenie a úpravy postáv.

Postavy vznikajú kolaboratívne. Môže sa Vám teda stať, že niektoré budú pôsobiť trochu zvláštne (napríklad taká 83-ročná policajtka vo výslužbe). Pretože postavy do značnej miery určujú atmosféru príbehu, smieme ich po doknčení ešte upraviť: každý hráč môže po predstavení postáv navrhnúť zmenu jednej charakteristiky na jednej postave. Ak aspoň dvaja z ostatných hráčov nezareagujú, že pôvodná charakteristika im vyhovuje viac, zmena prebehne.

Prvá postava je vyšetrovateľ: Adrián Čierny. Je to 38-ročný Slovák zo strednej vrstvy, súkromný detektív. Obeťou je Martina Mikulecká, 38-ročná Slovenka zo strednej triedy, policajtka. Podozrivým je 33-ročný Branislav Kachnic, ktorý je chudobným občanom. Štvrtou postavou je Beáta Nemčovská, 24-ročná Slovenka, bohatá súkromná občianka. Pretože hráme poviedku, máme dokopy šiestich aktérov. Štyroch z nich už poznáme - sú to Adrián, Martina, Braňo a Beáta. Stále teda ešte máme dvoch neurčených aktérov. Dve prázdne kartičky postáv si zatiaľ odložíme bokom.

Po predstavení postáv nastáva diskusia. Padne návrh, že obeť by nemala byť policajtka, ale nájdu sa dvaja ľudia, ktorým to príde zaujímavé a navrhujú, že môže ísť o Adriánovu bývalú kolegyňu. Martina teda ostáva policajtkou. Daľší návrh je zmena Braňa na strednú triedu, ale ani tento návrh neprejde - páči sa nám, že hlavným podozrivým je chudobný občan, dosť možno obetný baránok pre políciu. Pomaly sa nám začína vynárať téma korupcie v polícii...

Daľším krokom je určenie prvotného zločinu. Toto bude udalosť, ktorá vyšetrovateľa do celého prípadu zatiahla. Všetky zločiny v Dirty Secrets sú troch druhov: vražda, krádež a vydieranie (ostatné typy zločinov sa dajú zahrnúť do niektorej z kategórií alebo ich kombinácií). Obeť a hlavný podozrivý prvého zločinu sú už daní, zvyšok (o aký typ zločinu sa jedná a aký druh prepojenia do prípadu zatiahol vyšetrovateľa) sa určí hodom kockou. Zároveň je povedané, že každý príbeh Dirty Secrets musí obsahovať aspoň jednu vraždu. Ak teda nie je vraždou prvý zločin, ktorým sa príbeh začína, bude ňou určite niektorý z ostatných zločinov, ktoré budú spáchané či odhalené v priebehu hry.

Hodíme si kockou a vychádza nám, že úvodným zločinom je krádež. Niekto teda Martinu okradol a Braňo je hlavným podozrivým. Označujeme teda druhý zločin ako vraždu, pretože v každej poriadnej detektívke musí byť mŕtvola! Zatiaľ však kartičku s druhým zločinom odložíme bokom – žiadna vražda sa ešte neodhalila. Daľej si hodíme, kto vtiahol vyšetrovateľa do prípadu - padá nám, že ho zainteresovala obeť. Výborne, to sa nám hodí k už predtým načatému nápadu, že by Adrián a Martina mohli byť bývalými kolegami. Ešte raz skontrolujeme, či sme na nič nezabudli a hra môže začať!

Hra začína v štýle noirových filmov vyšetrovateľovým "voiceoverom" - teda vnútorným monológom, ktorým obecenstvu vysvetľuje, ako to všetko začalo. Hráč vyšetrovateľa sa zhlboka nadýchne a zmocní sa tejto úlohy:

"Na Bratislavu doľahla opäť krutá zima, ako keby reflektovala stále viac chladnúce vzťahy tejto spoločnosti - spoločnosti, v ktorej som sa dennodenne nachádzal a musel som odhaľovať jej špinavé zákutia. A predsa, hoci som si myslel, že som sa od svojej minulosti, keď som mal za kolegov skorumpovaných vyšetrovateľov, oslobodil, napriek tomu, že som veril, že som od tejto minulosti dávno utiekol… Ako to už býva v rôznych prísloviach, minulosť ma dobehla, a s ňou ma dobehla aj spomienka na istú osobu, o ktorej som si myslel, že ju už radšej nechcem vidieť."
"Hoci ma k nej čosi stále ťahalo, moje nedoriešené pocity smerom k nej som zbabelo zahodil za hlavu. Ale teraz, keď za mnou prišla Martina Mikulecká, moja spolužiačka z policajnej akadémie a kolegyňa, priniesla mi nielen prípad na vyšetrenie. Ona sama pre mňa predstavovala prípad, ktorý potrebujem vyriešiť. A na to som potreboval opäť preniknúť do hĺbky špiny jej skorumpovaných kolegov. Do sveta, ktorý som pred piatimi rokmi opustil, keď som sa vydal kariérou detektíva na voľnej nohe. Keď som zbabelo utiekol a nechal ju ako poslednú baštu morálky na prehnitom oddelení."
"Po roky viedla tajný spis, v ktorom dokladovala všetko na svojich skorumpovaných kolegov. Zdá sa však, že nakoniec všetko hralo proti nej - spis zmizol a ja som sa stal jediným človekom, na ktorého sa mohla obrátiť. Keby tak vedela skutočnú pravdu o tom, prečo som odišiel, možno by sa jej názor zmenil... a tak som sa blížil na stretnutie, ktorého som sa obával. Čo ak oživí nielen moje spomienky na policajné oddelenie, ale aj pocity, ktoré som celé tie roky potláčal?"

Po atmosférickom úvode nastupuje prvá scéna. Hra je štrukturovaná do kapitol. Každá kapitola obsahuje väčšinou jednu, v extrémnom prípade až tri scény a následné vyhodnotenie priebehu vyšetrovania. Druhov scén existuje viacero, najpodstatnejšia je tzv. vyšetrovacia scéna. Tvorí jadro hry - tu si vyšetrovateľ overuje svoje pracovné teórie a získava nové stopy.

Úlohou vyšetrovateľa je posúvať vyšetrovanie dopredu - hľadať súvislosti, klásť otázky a nachádzať na ne odpovede. Ostatní spoluhráči mu pritom kladú prekážky a starajú sa o to, aby vyšetrovanie obsahovalo zaujímavé prvky. Jeden z nich je vždy určený ako autorita pre danú kapitolu - má hlavné slovo pri rozhodovaní. Ostatní sú poradcovia - navrhujú elementy na zavedenie do príbehu, autorita im prideľuje postavy na stvárnenie, ale spoločne môžu aj zvrátiť rozhodnutie autority v prípade nezhody.

Kapitola vždy začina tým, že hráč vyšetrovateľa navrhuje, aká scéna by mala nasledovať. Určuje pritom miesto, kde by sa mala odohrávať a o čo mu v tejto scéne pôjde. Autorita následne rozhoduje, či sa odohrá táto scéna, alebo mu určí inú. Ak mu scénu schváli, dostane malú odmenu... k tomu sa ale dostaneme neskôr.

Vyšetrovateľ navrhuje vyšetrovaciu scénu - má sa odohrávať v Martininom byte
a jej náplňou má byť ozrejmenie si prípadu. Autorita nenamieta, môžeme teda
pokračovať.
"Stretol som sa s Martinou v jej byte, zatiaľčo jej manžel, obchodník, bol na služobnej ceste. Ona neváhala a namiesto srdečného privítania, po akom som skryte túžil, ma okamžite vtiahla do kúpeľne, kde pustila sprchu. Na jej tvári sa jasne črtal strach z odpočúvania. Narýchlo mi ozrejmila, že vo svojej záležitosti nemôže veriť nikomu - ani len vlastnému manželovi, s ktorým prednedávnom prežila ťažké obdobie. Po chvíli habkania z nej vypadlo, že tajný spis, ktorý sme my traja aj s Jozefom spoločne vypracovávali, zmizol z tajnej priehradky v jej zamknutej kancelári. Jediný, koho upodozrievala, bol upratovač Braňo - podľa jej vlastných slov nik iný nemal kľúče a v noc krádeže bol tiež v budove neskoro do noci. Je však na počudovanie, že spis zmizol práve teraz, keď už bol takmer ukončený. Obsahoval dôkazy od najmenšej rybičky až po samotné policajné prezídium."
"Znela veľmi zúfalo - navyše, nemala sa na koho iného obrátiť a moje city mi nedovolili sa k jej prosbe otočiť chrbtom. Neostalo mi teda nič iné ako prebrať prípad. Rozhodol som sa začať vyšetrovanie hlavným podozrivým, upratovačom Branislavom Kachnicom. Ako mi Martina prezradila, býval na Grösslingovej 59. Už to samotné je podozrivé - ako si môže jednoduchý upratovač dovoliť byt v historickom centre? Prípad sa začínal zamotávať - zvláštny upratovač v Kristových rokoch, ktorý býva v drahej štvrti Bratislavy."

Vyšetrovacia scéna je jednou z dvoch, ktoré končia kapitolu. Predtým, ako začneme daľšiu kapitolu novým návrhom na scénu, však musíme vykonať niekoľko úkonov. Teraz je vhodný moment na pár slov o pláne vyšetrovania.

Plán vyšetrovania je štvorcová sieť, ktorej presné rozmery sú určené nami vybranou dĺžkou príbehu. Na začiatku hry je v jednom náhodne vybranom políčku zapísané meno hlavného podozrivého. Na tomto políčku taktiež stojí figúrka, tzv. svedok. Vždy, keď sa skončí kapitola, svedok sa pohne na najbližšie voľné políčko podľa toho, čo sa v kapitole dialo (často sa hýbe iba na vedľajšie políčko). Do políčka, na ktorom svedok po tomto pohybe pristane, následne hráči vpíšu meno toho aktéra, na ktorého informácie získané vyšetrovateľom v tejto kapitole vrhli najväčšie podozrenie. Takto sa bude postupne, s odohrávaním daľších a daľších kapitol, plán vyšetrovania zapĺňať menami. Keď sa naplní, dozvieme sa s jeho pomocou, kto bol skutočným páchateľom zločinov.

Vyšetrovanie v tejto kapitole vrhlo najväčší tieň podozrenia na Braňa Kachnica. Koniec-koncov on jediný mal príležitosť a zdá sa, že si žije nad pomery. Ešte nemáme motív, ale to náš vyšetrovateľ určite onedlho napraví. Posunieme teda svedka o jedno políčko a na jeho nové miesto zapíšeme Braňovo meno.

Druhým úkonom, ktorý vykonávame na konci kapitoly je zmena autority. Hráč, ktorý v predošlej kapitole hral rolu autority ju odovzdá najbližšiemu poradcovi po smere hodinových ručičiek a sám sa stáva poradcom.

Zmení sa autorita a nová kapitola môže začať.
Hráč vyšetrovateľa navrhuje vyšetrovaciu scénu na Grösslingovej, v ktorej sa bude snažiť z Braňa vytĺcť pravdu. Autorita nenamieta, môžeme teda ísť na to.
"Bez ohľadu na to, koľkokrát som už v živote niekoho zdrapil za kabát a pritisol ku stene, vždy som neznášal ten výraz obete. Bez ohľadu na to, čoho sa dopustili, vždy sa tvárili ako neviniatka. Ani s Branislavom Kachnicom to nebolo inak."
"Podozrivý, chudobný upratovač, mal zamastené vlasy, ktoré by nezmylo ani desať dní dažďa a roztrhaný kábat z falošnej kože. Bol strednej postavy, ničím významný - proste človek-milión, ktorého by som si na ulici sotva všimol. V jeho očiach sa zračil presne ten pohľad nevinnosti, ktorý na mňa hádzali všetci podozriví za všetky tie dlhé roky. A tak som na neho zreval ešte raz: 'PRIZNAJ SA, PRE KOHO SI UKRADOL TIE SPISY?'"
"Vydesene sa na mňa pozeral, slzy takmer na krajíčku a dušoval sa, že o ničom nevie. Takých naničhodníkov však ja veľmi dobre poznám - vždy sú iba poskokmi vo väčšej hre. Ale to nevadí. Ja viem, ako z nich dostať pravdu..."

Vyšetrovateľ naráža pri svojom zámere na odpor, do hry teda vstupuje konflikt. Najprv sa určia zámery postáv - za vyšetrovateľa jeho hráč, za vyšetrovateľovu opozíciu ten, kto v tejto kapitole plní funkciu autority. Všetky zámery sú určované z hľadiska postáv - čo chce tento konkrétny jedinec v tejto situácii dosiahnuť. Nepoužívame teda stávky štýlu "Ak vyhráš, povie ti konkrétne meno". Tu treba mať na mysli aj to, že páchateľ sa určí systémovo, do momentu, kým sa tak nestane, všetci aktéri musia ostať nanajvýš podozrivými, s ohľadom na to je potrebné stavať aj konflikty.

Adrián sa snaží z Braňa zastrašovaním dostať meno zadávateľa krádeže.
Braňovým cieľom je Adriána oklamať a zbaviť sa ho falošnou spoluprácou.

Systém používa na vyhodnocovanie konfliktov akúsi kockovú mini-hru založenú na blufovaní a odhade súpera. Vyšetrovateľ aj autorita si každý tajne hodia svojimi kockami (spočiatku má každý päť kociek) a následne sa striedajú v licitovaní odhadov, na koľkých kockách padlo konkrétne číslo. Po každom súperovom odhade môže hráč buď navýšiť alebo vyhlásiť, že neverí. Vtedy sa ukážu hody oboch hráčov. Ak bola súperova licitácia ešte stále pravdivá (ak napríklad tvrdil, že sú tam trebárs tri štvorky a dokopy na vašich kockách spoločne padlo päť), stratí hráč toľko kociek, koľko činí rozdiel. Ak bola súperova licitácia naopak premrštená, stratí toľko kociek súper. Ak bola náhodou licitácia presná a hráč jej neveril, stratí úplne všetky kocky!

Vyšetrovateľ aj autorita si hodia kockami a schovajú ich pod pohárik. Licitácia začína vyšetrovateľovým tvrdením, že dokopy sú na kockách aspoň dve šestky. Tomuto je samozrejme autorita ochotná veriť a tak sa licituje daľej, až sa dopracujeme k vyšetrovateľovmu tvrdeniu, že dokopy je na kockách aspoň pät trojok. Tomuto už autorita neverí, takže obaja odkrývajú kocky. Autorita má jednu trojku, vyšetrovateľ tri. Vyšetrovateľ teda prehral prvé kolo konfliktu a stráca jednu kocku.
"Tlačíl som ho čoraz viac ku stene, ale on sa vyhováral - bol klzký ako úhor. Tak som ho poriadne zdrapil a ťahal po zemi. Vtedy som si všimol, že na komode pri posteli stála asi desaťročná fotka vysmiateho Braňa s nejakou ženou a deckom. Po ženskej ruke však nikde v byte nebolo ani stopy - bol zariadený zastaraným, ošumelým nábytkom. Ten pohľad mi pripomenul, čím som - tridsaťosemročným človekom bez rodiny, bez koreňov. Hlavou sa mi začínali preháňať myšlienky, čo všetko som mohol mať s Martinou, keby som nebol takým zbabelcom."

Po každom kole konfliktu má porazený hráč možnosť zatlačiť - nejakým spôsobom vyhrotiť situáciu a vstúpiť tak do daľšieho kola konfliktu. Víťaz následne popíše priebeh celej situácie. Ak sa porazený rozhodne nevyhrocovať situáciu, konflikt je ukončený.

"Tento víchor myšlienok sa stal živnou pôdou pre moju agresivitu, ktorá sa rozbehla ako tiger vypustený z klietky. A tak som ešte pritlačil - zvuk jeho vyrazeného dychu a namáhaných kostí takmer prehlušil zvuk domového zvončeka. Návšteva."
Ideme teda do daľšieho kola. Vyšetrovateľ opäť začína na dvoch šestkách. Teraz ale už má autorita výhodu, keďže vidí väčšinu kociek - vidí svojich päť kociek, zatiaľčo vyšetrovateľ vidí iba svoje štyri.
Tentokrát ale šťastie praje vyšetrovateľovi. Autorita sa totiž spoľahla, že súperovi padla aspoň jedna štvorka... nepadla. Prehráva teda druhé kolo a stráca jednu kocku. Autorita sa rozhodne daľej negradovať a uznáva porážku.

Keď hráč graduje konflikt, má možnosť vyhlásiť, že ho presúva do roviny čistého fyzického násilia, do násilného sporu (v originále "Violence Conflict"). Tým dáva najavo, že priznáva svoj neúspech pôvodného zámeru, a už mu ide iba o fyzické ublíženie protivníkovi. Násilný spor už nie je možné daľej gradovať, je teda posledným kolom daného konfliktu.

"Vidiac, že Braňo mlel z posledného, pritlačil som ešte silnejšie. Domový zvonček sa opäť ozval, no ja som sa nenechal rušiť. Braňo sa čoraz viac zmietal, chrčal a kopal, no nakoniec uznal bezvýchodiskovosť svojej situácie a rozvzlykal sa: 'Jozef, Jozef Gandel to bol! Ten starý invalid!'. Vyčerpane sa zvalil na zem a začal vykašliavať krvavé sliny."
"Zvonček sa odmlčal a onedlho nato sa z ulice ozve naštartovanie veľkoobjemového motora. Priskočil som k oknu akurát včas na to, aby som zazrel odchádzať luxusné športové BMW so zeleno tónovanými sklami. V prísvite nočných lámp som si ešte všimol poznávaciu značku - BA-313CP. Hmm... ako sa asi má môj kamarát Juraj na dopravnom inšpektoráte? Dlho sme sa nevideli, je najvyšší čas zájsť si na kávu a cigaretu."

Pretože toto bola vyšetrovacia scéna, kapitola končí. Je teda načase opäť pohnúť svedka. Naposledy sme pri konci kapitoly posúvali svedka iba o jedno políčko - to preto, že sa v kapitole neodohral žiaden konflikt. Ak sa nejaký konflikt odohrá (tak ako teraz), svedok sa posúva o toľko políčok, koľko kôl mal konflikt - v našom prípade teda o dve. Musí pritom ísť rovnou čiarou a nesmie prejsť cez už vyplnené políčko. Ak tieto podmienky nemôže splniť, nastáva možnosť, že sa v nasledujúcej scéne odhalí páchateľ jedného zo zločinov.

Zatiaľ sa svedok môže bez problémov posunúť, učiníme tak. Koho meno však zapísať do políčka? Toto rozhodnutie prináleží tomu, kto vyhral konflikt v danej kapitole. Vyšetrovateľ sa zamyslí, a za najviac podozrivého momentálne považuje Jozefa, svojho bývalého kolegu.

Ktorýkoľvek z hráčov môže počas hry niektorú z postáv prehlásiť za aktéra, ak sa ešte nenaplnil ich počet (teda, ak ešte na stole leží voľná kartička postavy). Ak nemajú ostatní hráči námietku, vyplní pre túto postavu kartičku postavy príslušnými charakteristikami a táto sa stáva aktérom.

Vyšetrovateľ navrhuje spraviť z Jozefa aktéra, keďže ho chce napísať do plánu vyšetrovania ako podozrivého. Nikto neprotestuje a tak berie voľnú kartičku a vypĺňa jeho charakteristiky: Jozef Gandel, 50-ročný Slovák, invalidný dôchodca. Jozef je odteraz aktérom a môže sa stať podozrivým, obeťou zločinu či jeho páchateľom. Rovno sa tak aj stane, keďže vyšetrovateľ jeho meno zapíše do políčka, na ktorom teraz stojí svedok. Po zmene autority môže začať daľšia kapitola...
"Zavolal som Martine a povedal som jej, že ide do tuhého. Objednal som jej izbu v hoteli na meno Daniela Čierna, aby bola v bezpečí, kým sa veci utrasú. Aspoň na chvíľu sa tak stala mojou fiktívnou manželkou. Moje myšlienky sa však upierali na strieborné BMW a jeho majiteľku - ako som medzičasom zistil, šlo sa o Beátu Nemčovskú, jednu z bratislavskej zlatej mládeže. Bol to presne ten typ rozmaznanej kačeny, ryžujúcej z peňazí a slávy svojho podnikateľského otecka, ktorý sa rád ukazoval na každom večierku s inou zlatom ovešanou slepicou po svojom boku."
"Zvonil som pri jej domovej bráne, no neotvárala. To ma ale nemohlo odradiť, vyšetrovanie občas vyžaduje nemalú dávku trpezlivosti. Pohodlne som sa teda usadil v zaparkovanom aute a čakal."
"O niekoľko hodín prirazilo jej športové BMW so zelenými sklami k chodníku priamo pred domom. Samozrejme, že má vlastné parkovacie miesto v štvrti, kde sa nedá ani len noha položiť na chodníky, také sú oparkované. Spoza volantu vystúpila rozjarená Beáta. Čo však bolo zaujímavejšie, z miesta spolujazdca vystúpil muž v obleku. Keď sa obrátil smerom k Beáte, zazrel som známu tvár - tvár muža, ktorý s gráciou a finesou vykonal to, k čomu som sa ja sám nevedel dlhé roky odhodlať - nikto iný ako Martinin manžel Igor."
Padá návrh na zavedenie Igora ako posledného aktéra príbehu. Nikto nenamieta, vypĺňame teda jeho kartičku postavy. Igor Mikulecký je 45-ročný Slovák strednej triedy.
"Igor vybral z kufra auta koženný kufrík, Beátu objal a pobozkal vášnivo na pery bozkom, ktorý podľa všetkých merítok slušnosti trval pridlho a nenechával nikoho na pochybách, čo medzi nimi je. S ležérnym 'Tak zasa zajtra' sa vydal k svojmu autu, zaparkovanému obdaľeč."
Kapitola skončila bez konfliktu. Vyšetrovateľ teda posunie svedka o jedno políčko na pláne vyšetrovania a dopíše doň Igorovo meno. Opäť sa zmení autorita a hra pokračuje novou kapitolou.
"Bol mrazivý podvečer a už sa schyľovalo k západu slnka, keď som zašľapol cigaretu pri Jozefových dverách a oprel sa o zvonček malej garsónky. Jozef, pätdesiatnik s chôdzou krivou od zranenia pri výkone službnej povinnosti, síce nepotreboval barle, ale do služby sa už nikdy nevrátil. Bol tým najlepším z nás, tým najmenej skorumpovateľným. Nikdy som celkom nepochopil, prečo vtedy odišiel - no keď jeho meno vypadlo z Braňových rozbitých úst, opäť sa vynorili pochybnosti, ktoré mi už vtedy hlodali v hĺbke mozgu."
"Po dlhom zvonení sa ozval pomalý, šuchtavý krok približujúci sa k dverám. Zaštrngotali kľúče v zámku, zavŕzgali pánty na dverách a v štrbine sa ukázala Jozefova predčasne zostarnutá tvár. Len čo ma zazrel, rozžiaril sa širokým úsmevom a srdečne ma privítal."
"Takmer násilím vtiahnutý do malého bytu, zarároženého najrozličnejšími haraburdami, vstúpil som bez slova. Jozef si nevšimol moje pichľavé pohľady a s radosťou niekoho, kto trávi dni bez ľudského kontaktu, ma usadil pri stolíku v obývačke. V pozadí ševelil televízor, hlúpučká blondína v ňom práve s umelým nadšením oznamuje prichádzajúci studený front."
"Jozef vytiahol poloprázdnu fľašu Karpatského brandy a do dvoch poldecákov nalial za dva prsty tvrdého. Jeden rovno hrkol do seba a potom sa spýtal, čo ma k nemu privádza. Neplytval som teda časom a rovno som ho skonfrontoval s Kachnicovou výpoveďou. Výraz Jozefovej tváre ostal nemenný, nedal na sebe nič poznať. Odjakživa v ňom bolo ťažko čítať, práve to z neho vždy robilo tak dobrého vyšetrovateľa. V snahe rozbiť túto kamennú fasádu som na neho vybafol: 'Prečo si nás v tom vtedy vlastne nechal?'"
Nastupuje konflikt - vyšetrovateľ sa snaží z Jozefa dostať pravdu o jeho odchode. Jozef sa chce Adriána zbaviť skôr, ako sa zlomí pod tažobou obvinení. Po dvoch kolách konfliktu sa nakoniec podarí Adriánovi dostať z Jozefa pravdu.
"Na Jozefovi bolo vidno, že niečo skrýva, a tak som nemilosrdne tlačil a čoraz viac jatril staré rany. Dlho sa vykrúcal na zranenie a depresie, ale po chvíli odpor kládol už len zo zotrvačnosti. Keď som šmaril pohár o stenu, jeho čaša sebaovládania pretiekla a on sa definitívne zlomil. 'Kvôli tebe... tebe a Martine som odišiel. Bolo mi veľmi jasne naznačené, že ak nebudem spolupracovať, vaše kariéry a životy budú v ohrození. Viem, že sme si sľúbili, že budeme pokračovať bez ohľadu na následky - ale tú zodpovednosť som nemohol zobrať na svoje ramená, a preto som nemal žiadnu voľbu!'"
"Bolo mi ho súčasne ľúto a nenávidel som ho. Predsa len, zradil princípy, ktoré budovali našu trojicu po dlhé roky. Sklamaný jeho slabosťou, nechal som ho samého s jeho zlyhaním. Von dverami ma vyprevádzal iba hlas ulízaného hlásateľa televíznych novín: 'Polícia v hlavnom meste dnes našla brutálne zavraždeného Branislava K. v jeho byte v centre mesta. Vyšetrovanie stále prebieha, o jeho priebehu vás budeme informovať.' "

V príbehu sa môže vyskytovať veľa porušení zákona, ale "zločinom" sú iba tie z nich, na ktoré sa bude upriamovať pozornosť vyšetrovateľa. Rovnako ako sa z postáv stávajú aktéri, stávajú sa z porušení zákona zločiny - ak ešte máme k dispozícii voľnú kartičku zločinu a nikto z hráčov nenamieta, vyplní sa.

Zhodneme sa, že vražda hlavného podozrivého je dobrým kandidátom na druhý zločin nášho príbehu - keďže hráme poviedku, viac zločinov sa už vyšetrovať nebude. Vyplníme teda kartičku.
Daľej posunieme svedka a zapíšeme meno do políčka. V tejto scéne bola najpodozrivejšou Beáta - prečo sa snažila dostať do bytu teraz už nebohého Braňa? Úloha autority sa posunie a nová kapitola tohto, teraz už poriadne zamotaného, príbehu sa môže začať.

Týmto by som chcel uzavrieť prvú časť predstavenia hry Dirty Secrets. Ešte sme nepokryli všetky podstatné mechaniky, ale základnú kostru systému už poznáte.

Kto ukradol Martine dokumenty?

Prečo musel Braňo zomrieť?

Odpovede na tieto otázky, ako aj pokračovanie Adriánovho vyšetrovania na Vás čaká v druhej časti. Dúfam, že Vás doterajší príbeh zaujal a teším sa na Vás opäť nabudúce!

Spísal Peekay
Vzorovú hru hrali: Lev (vyšetrovateľ), Aljen, Baelara, Peekay