Houses of the Blooded

Hru nič nedrží pohromade. Extrémne zaujímavé pozadie, veľa výborných subsystémov, ale nejako z toho nič ucelené nevylieza. Je to ako veľmi podrobný manuál na hranie šľachtica, ale hru si musíte dorobiť sami.

John Wick je jedno z mien, ktoré dáva istotu výnimočnej a užitočnej hry i v prípade, že ju v skutočnosti hrať nebudete. Houses of the Blooded ohlasuje ako antiD&D: hráte šľachtica starobylej rasy, bojujete minimálne-intrigujete maximálne, staráte sa o svoje ženy, statky, vazalov a jedno z pravidiel min-maxového hrania je ,,nájdite si manželku." Namiesto zlepšovania sa a smerovania k dokonalosti je vašim cieľom neodbytné smerovanie k tragédii - a hra vás v tom ešte podporí. A práve preto to nie je o nič menej napínavé než klasický lov na [i]orkov[/i]. Jediné mylné slovo je rovnako nebezpečné ako mylné vykrytie úderu meča. Na prvý pohľad môže rozsah príručky odstrašiť: štyristoštyridsať strán oddelí povrchných listovačov od tvrdého jadra čitateľov. Lenže dôvodom je štýl písania - Wick nepíše---Wick rozpráva. Text je rozvoľnený ba až ukecaný, ale zato plný príkladov, úvah, lyrických odbočení, spôsobov uvažovania (v máloktorej príručke uvidíte [i]zlé[/i] príklady tvorby postavy) a rád pre hráčov i rozprávačov. Tento spôsob si buď zamilujete alebo znenávidíte -- rozprávanie je zaujímave, ale miestami by sa žiadala exaktnosť. Kým pri rozhovore sa môžete autora pýtať na nejasnosti, s knihou sa veľmi neporozprávate, a to vyvoláva niekedy dojem hmly a oparu. Veľký rozsah -- nech už je akokoľvek bohatý -- žiaľ môže potenciálne zabrániť samotnému hraniu. Vénska kultúra je zložitejšia a komplexnejšia než naša. Mám neodbytnú obavu, že na to, aby sa hráči ocitli na jednej vlne, budú nútení preštudovať a oboznámiť sa s drobnými nuansami vénskej rasy. A hoci toto rozprávanie nie je ani chvíľu nudné, predsa len vyžaduje istú časovú investíciu. Kto ju opomenie, stane sa veľmi rýchlo obeťou vzdelanejších a šikovnejších hráčov. Z pravidlového hľadiska sa príručka nehanbí za mix všakovakých pravidiel. Mechaniky sú v princípe jednoduché - potrebujete dosiahnuť na kockách súčet 10, čím získate [i]privilégium[/i] povedať, či ste uspeli alebo nie. Nájdete tam aspekty z FATE (ale patrične upravené vrátane úvahy, prečo to bolo nutné), či mechaniku stávok, ktorá umožňuje risknúť úspech hodu a tým získavať právo zavádzať do hry detaily (čo nie je nepodobné Wushu). Ako to zhodnotiť v sume? Véni nie sú jednoduchí, a byť vénom znamená niesť bremeno. Lenže len prekonávaním prekážok sa dokážeme zlepšovať. Nik nemôže byť donekonečna uzavretý v bubline chrániacej ho pred svetom. A to sa odráža i v samotnej príručke. Houses of the Blooded nie sú jednoduché na uchopenie (hoci mechaniky nie sú vonkoncom zložité) a predstavujú isté bremeno. Lenže skrz nich možno odohrať lepšie hry.

Tato hra je naozaj o slachte. Teda o postavach, ktore maju svoje pevne miesto v spolocenskom rebricku... ktory sa cely otriasa spolu s ich zachvevmi vasne. Ich problemami nie je, ako zabit draka, ale nakolko hodnotny darcek priniest na vecierok, na ktory boli pozvani. Ak si myslite, ze to je nuda alebo malo nebezpecne, precitajte si tuto hru - zistite, ze opak je pravdou. Prirucka je napisana velmi prirodzene, cita sa takmer ako roman. System je postaveny okolo jednoducheho zakladu, ktory takmer vsetky pravomoci dava hracom... a dalej obsahuje mnozstvo "mini-hier" ako spravovanie panstva ci romanca. Toto vsetko je ale navzajom pekne previazane (co robite v jednej "mini-hre" ma velmi silny dopad na zvysok), a tak vysledny produkt posobi velmi bohato a konzistentne, ale nie prekomplikovane. A samozrejme, kedze je to John Wick, kapitolu s radami pre GMov odporucam kazdemu, bez ohladu na to, aky system hra. edit: Po odskusani a dlhsom zvazeni davam styri hviezdicky. Vyborna hra s genialnou ideou, drobne muchy v hratelnosti.