Kroniky Darižky - Poviedky

Svet Darižky je temným a nemilosrdným miestom plným fantázie a mystiky presiaknutej krvou a studeným dažďom. Príbehy rozprávajú o hrdinoch, ktorí stratili svoje sny a prostý život aby po boku starovekých ochrancov bojovali proti tieňom a starým božstvám zužujúcich tento svet. Všadeprítomný boj o prežitie odkríva čoraz viac tajomstvá dávno zabudnutej kultúry, ktorá odhaľuje svoju strašlivú a zvrátenú tvár.
Uživatelský avatar
Sammael
Příspěvky: 1788
Registrován: 18. 11. 2008, 12:07
Bydliště: Košice
Kontaktovat uživatele:

Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Sammael »

Temná minulosť nespí
autor: Karol Klieštenec
Poznamka: Poviedka je síce dokončná, nuž ale vzľadom na to, že ma 19 strán bude rozdelená na denné pokračovania.
časť prvá:
Posledný Sen
Sigor, Mladý dorastenec sedliackej rodiny Gavrovcov, druhý syn z piatich. Prvých dvanásť rokov sa nijak od iných nelíšil. Pred pol rokom sa začal meniť, hneď po tom ako dovŕšil trinásty rok a vypočul si podivuhodné proroctvo od potulnej stareny. Začal svet vnímať intenzívnejšie, všímať si že okrem povinností, hladu a spánku je na svete aj niečo iné. Prečo Alrer, staršina ich osady menom Svamrať vždy kričí po deťoch, ktoré sa chcú hrať pri tej zrúcanej budove pod horou? Prečo Alrera nikto nemá rád, pričom Sigor ho považuje za dobrého a múdreho muža, no i tak nikdy nikoho nezažil aby Alrerovi priamo oponoval. Prečo Alrer nevychádza zo svojej chatrče, keď ich navštívi hliadka Karilskej gardy? Prečo sa Karislká garda vždy pýta na každú drobnosť a každého osadníka, no nikdy nie na Alrera? Chlapec pred pol rokom začal Alrera najprv tajne sledovať, potom s ním aj začal ba až horlivo komunikovať. Jeho otec si to všimola, Sigor dostal riadnu bitku a vynadané, ale ďalší deň bol znova u Alrera. Ten ďalší deň zažil niečo, za čo bol vďačný ako svojej vzpurnosti voči otcovi, tak aj tajomnej starene. No najviac Alrerovi. Ten sa rozhodol odaliť mu kúsok svojho tajomstva, a to nie len tak, ale za účelom ozdravenia. Vyliečenia Sigora, veď on bol vlastne nikto. Snáď len pochábeľ, a teraz tam stál, všetky modriny aj bolesť zmizli. No viac ako jeho telo, sa radovalo Sigorove srdce. Ten deň zomrel chlapec, a narodil sa študent. Prvý krát počul slovo „mágia“ a už by sa nikdy od Alrera neodlepil. Kým mu Alrer neodhalí všetko o tejto tajomnej divotvornosti, mágii.

Sigor už vedel, prečo je v osade napätie medzi ľuďmi a staršinou. Napriek zákazu Karilskej cisárovnej, Alrer sa nemienil vzdať starobylej, údajne strašnej, mágie.Síce počul veľa o nebezpečenstve, hrôzach a bolesti, ktoré táto mágia so sebou prináša, ale rovnako aj to, že ak človek nestratí srdce, môže aj čiernu mágiu využívať na dobré skutky. Čoho mladík bol aj sám svedkom. Alrer mu aj veľmi podrobne vysvetlil, prečo sa bráni prijať novú, že vraj vyspelejšiu formu mágie. Zaškolenie sa do tejto mágie je centralizované skrz cech mágov, pričom samotné zaúčanie odstraňuje akékoľvek pozostatky osobnosti, individuality a slobodného myslenia. Sigor sa nechcel vzdať slobodného myslenia a tak už nikdy o súdobej mágii v dobrom nerozmýšľal, naopak, pradávnu, symbolizujúca silu, slobodu ale aj spravodlivosť ak sa praktizuje správne sa stala jeho súčasťou. Ale svet nie je tak jednoduchý, ako dúfal a veril. Svet nie je jeden spravodlivý mlyn, ale spleť chaosu, ohňom spaľujúceho všetko, čo sa včas neschová či neutečie. A dnes v noci, Sigor asi neujde práve takémuto plameňu...

Sny. veď ich vždy mával, a preto aj bol jediný, kto bol rečami s proroctva stareny ohromený a dokonca im asi aj plne veril. Sny, ktoré ale už vedel správne oddeliť od reality a plnili skôr príjemnú funkciu pobavenia. Sen, jeden jediný, sa mu ale práve chystá zmeniť život. Spí na voňavom sene, kúsok od koňa a dvoch kraviek, ktoré sem tam v spánku prestúpia z nohy na nohu. Vonku pomaly odteká horúca noc sprevádzaná symfóniou cvrčkov, sem tam vystrašená sovím zahúkaním. Ani psi ani nočný vartáš si nevšimli modrej žiare z budovy pod hôrkou. Nikto, snáď len on, nezacítil ľadový vánok, ktorý sa ako motýľ, poletavo preniesol práve do Sigorovej maštale. Vo chvíli keď sedí na zlatom vykladanom tróne, oblečený v hodvábe pretkávanom zlatom i striebrom a na ramenách má dalmachýn. Usmieva sa, nevie že je Sigor, myslí si že je ten, kto vyzerá že je. A ten niekto, zdá sa má obrovskú moc a blahobyt. Teší sa z pohľadu na jedlom i pitím plné stoly. Raduje sa z lahodných zvukov dynamickej hudby ako aj štebotavého smiechu krásnych diev.

Najviac sa ale teší sám so seba. Hrdosť a spokojnosť mu plnia srdce tak, ako horúca srnčia polievka plní žalúdok. Medovo sladká chuť moci, moci ktorá mu dáva právo rozhodovať na životmi všetkých ktorých vidí, ale aj mnohých iných zas pôsobí ako opojné Elievarínske víno. Najradšej by tancoval, ale blaženosťou i alkoholom sa mu už tak točí hlava, že bude rád ak sa dokáže usmiať. A neskončí s nepríčetným výrazom, ako mávajú úbožiaci, ktorým ani starý chlieb nikto nehodí. Úsmev mu zamrzne, oči sa zatiahnu skleným povlakom , ak by mal niekto odvahu sa tomuto vladárovi pozrieť do tváre, sám by zostal v šoku. Nuž ale vladár sa vytráca a prichádza Sigor, chlapec ktorý vie, že by mal byť ohromený. V jeho mysli však stále vládne opojnosť a slasť tohto vládcu. Ale Mladík si čoskoro spomenie kam patrí, síce je to bolestné, nechcené a prináša to šokujúcu správu o konci šťastia, ktorá mu našepkáva „toto je len sen, čochvíľa sa zobudíš a nájdeš sa na kope sena“. Nie, Sigor odmieta vrátiť sa na to šedé a nudné miesto. Odmieta maštaľ, seno, úbohosť, slabosť, bezvýznamnosť. Odmieta aby mu druhí riadili život, ak on skúsil aké to je riadiť život iných. A to je práve moment, na ktorý ono tajomné modré svetielko čakalo, v ktorý tak dúfalo. Podarilo sa. V okamžikoch, menších ako mravček, votrieť Sigorovy do podvedomia obrazy moci, slávy ale hlavne cesty k nim. Do srdca mu vtrhne krutosť, do duše zas pani prázdnota. Sľub o chránení dobra a odmietaní zla. Zrazu sa pre chlapca zlo ligotalo zlatom, voňalo vínom a chutilo medom. Dobro smrdelo senom i ponížením.
Naposledy upravil(a) Sammael dne 23. 11. 2009, 23:22, celkem upraveno 3 x.
Uživatelský avatar
Sammael
Příspěvky: 1788
Registrován: 18. 11. 2008, 12:07
Bydliště: Košice
Kontaktovat uživatele:

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Sammael »

Časť druhá: Temnota trhá putá

Prebudenie sa na sene bolo presne tak ohavné, ako sa Sigor bál, že bude. Zhnusenie a sklamanie v ňom horlivo vzbĺkli a mal chuť schytiť rýľ a rozťať hlavu všetkému smradľavému dobytku, čo okolo seba videl. V tom si uvedomil, že tu stráca čas a rýchlo, čo najkratšou cestou vykročil za Alrarom. Úbohým starým bláznom, čo toľko vie, no i tak je patetický a odporný. Musí nájsť spôsob, ako z neho jeho mocné tajomstvá vymačká, ako šťavu z hrozna. Ale najprv skúsi dôvtip. Veď zas ešte jedného senilného starca by mal hádam zvládnuť vodiť za nos. Alrar dal na sebe síce poznať, že ho temperamentné vtrhnutie chlapca do jeho chatrče dosť prekvapilo, no nijak to nekomentoval. Bol rovnaký. Tichý jemný hlas, príjemne teplé slová, vyberaný slovník a očividná starosť o hosťa.

„Starý pán sa stará, výborne!“ pomyslel si mladík a začal debatu ohľadne jeho vedomostí o moci a čiernej mágii. Sám si dal dokopy, kde asi hľadať viac ako má starec sám v hlave, ale keď už sedí tu a teší sa starcovej slepej dôvere, tak to využije ako sa len dá. Alrar mu potvrdil jeho vlastné dohady, skutočne je stará budova za dedinou ničím iným, ako vchodom do chrámu pradávnej bohyne krvi. Jej meno sa asi aj zabudlo, alebo ten slaboch má strach ho vysloviť. Chrám nie je náhodou na tomto mieste a teda neplní len duchovnú funkciu. Je žriedlom na osi zla, ktoré ako žily, pretínajú Daržiku. Je plná nástenných návodov ako aj krvou písaných zvitkov o moci, sile a hlavne čiernej mágii. Uvedomil si že Alrar mu všetko opisuje veľmi ochotne, čo je v rozpore s ich predošlými diskusiami na túto tému. Starec je až moc pokojný a zdá sa, že do odvaru sype až priveľa byliniek. Čo sa to mi to chystá podať ?Pomyslel si mladík. Starý blázon, starý chumaj, on ma chce zahlušiť! Sigor videl zabíjačky naživo, no sám sa ich štítil, ale zrazu jednu vykonáva a zmiešané pocity, ktoré sa v ňom bijú sú rýchlo vytlačené sladkou chuťou z vraždy. Nemyslí na to, že Alrara mohol ešte potrebovať, snáď ho mohol len zviazať a zajať, alebo že mal byť opatrnejší. Alrar si predsa nemusel nič podozrivé všimnúť. Nie, tupé údery do starcovej hlavy sú jediným zvukom v mladej hlave.

Je skoro ráno, nikto si incident nevšimol a ak starca nájdu, už to nebude Sigorova vec. Ozbrojuje sa odvahou, ale kde chýba odvaha, prichádza k slovu túžba po moci a nedočkavosť po sláve. Rozhŕňa závesy z ťahavých rastlín a vstupuje do starej kobky. Alebo chrámu? Každopádne je to brána otvárajúca svet tak krásny, ako sa mu vyjavil v poslednom sne. Nachádza poklop, pomocou mágie ho otvára... a priam sa rúti dovnútra. Ani sa nezdržuje so zdrojom svetla a ide akoby ho búrlivá rieka strhla. To by nebolo, keby sa nepotkol a spadol. Chvíľka na zhodnotenie príčiny a nájdenie riešenia. Ide už pomalšie a svieti si vlastnými šatami stočenými na nájdenej vetve a zapálenými znova čiernou mágiou. Na steny sa ešte nepozerá, vie že dôležité texty sú hlboko, hlboko pod ním. Tu pod jeho nohami, sa v temných kobkách omotané bielymi pavučinami a zapadnuté šedým prachom, schováva jeho šťastie. Jeho smäd po moci stúpa no jeho kroky sú stále opatrnejšie. Napriek spaľujúcej túžbe si dokázal zachovať chladnú hlavu a vykročil o niečo pomalšie. Vidí točité schodisko, padajúce ako vodopád smerom dole. Doteraz žiadne dvere neotváral, neskúšal kamene v zemi na možné pasce, vedel že tu Alrar často pracoval a študoval a skúmal. No hlbšie ešte nebol. Tak sa teda pozrime pred čím mal starý plesnivec strach.

Schody síce sú v katastrofálnom stave, ale on je mladý, hybký, nemá s tým žiaden problém. Jeho oči krájajú tmu a strieľajú ku každému záblesku. Sú tu poklady len tak pohodené po zemi. Fascinujúce. Je to veľká miestnosť. vinie sa tu nejeden plesnivý baldachýn, staré pochodne, bezvýznamné fresky ktoré stratili svoju farbu aj tvar. Na zemi mince, tácne, poháre, príbory a malé i väčšie zbrane. Väčšina je zo zlata, striebra a snáď aj z drahších kovov. Dvier je tu viac, ale len jedny upútali jeho pozornosť. Majú zámok ako nový, žiadne pavučiny, žiaden prach v skulinkách starého dreva. Napriek negatívnemu vyzváňaniu všetkých inštinktov, Sigor kráča priamo k nim. Záblesk z mladíkovej dlane pretne ospalú tmu. Zvuk ostrý a intenzívny, zvuk roztrhnutého kovu zahalí uši mladučkého mága clonou ozveny a zámok padá na zem zvonivým zacvendžaním. Svetlo ospalo a neochotne odhaľuje nový priestor. Sigor nemá trpezlivosť plazivých lúčov slabnúcej provizórnej pochodne. Preskočí pár krokmi nemalú vzdialenosť k najbližšej pochodni, hodnotí absenciu horľavej látky ako minimálny problém. Pomocou spony na odeve si prepichne prst, nakvapká krv na starú ale inak úplne vhodnú pochodeň, zamumle zariekadlo, krv v tme ešte väčšmi zčerná a už stačí len priložiť k nej pochodeň starú. Ostrý, mladý plameň odhalí miestnosť, otvorené dvere, no hlavne stojacu postavu v nich. Na strach nemá čas, a nech je táto silueta čokoľvek, jeho sen mu nezoberie. Vzdialenosť medzi nimi sa skracuje, mladík s pochodňou je ten, čo kráča pomaly ale isto smerom k rámom, kde boli pred chvíľou dvere.
Uživatelský avatar
Gatts
Příspěvky: 56
Registrován: 30. 3. 2005, 00:19
Bydliště: Blava ne?

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Gatts »

Časť tretia: Tvrdý spánok a precitnutie
Sigorov inštinkt mu jasne dovoľoval byť pokojný, no jeho oči si tento krát s inštinktom protirečili. Ako silnejšie svetlo novo-starej fakle odtŕhalo kusy temnoty, jak neskúsený milenec odtŕha kusy šiat zo svojej prvej, obraz takto sa zostrujúci vydával na pospas svetu výjav pre mladíka nový, otrasný, ba až hrôzostrašný. No nezastavil sa, pokračoval, dávajúc svetlu viac síl k zabíjaniu tmy a temnoty. Pravdovravnosť jeho očí podporil čuch, čuch štítiaci sa naďalej podieľať na nedobrovoľnej analýze toho, čo oči označovali za, neuveriteľné, ale za kúsky hnijúceho mäsa voľne popretkávané na ľudskej kostre. Kostre, ktorá stojí vo dverách, stojí, nič ju nepodopiera. Pevnejšie uchopiac fakľu zastal, je dosť ďaleko aby ho ani len prst kostry nedočiahol, ak by sa táto o to snáď pokúsila, ale naopak, on by starobylou ťažkou fakľou dokázal zraziť tú páchnucu lebku patriacu tejto bizarnej postave. Nemýlil sa, v očných jamkách je naozaj badať tmavomodré, asi viac čierne ako modré, svetielka. Neplanú, nehýbu sa, no sú tam. Namiesto strachu, cíti len zvedavosť a sklamanie, lebo by mal chuť získať spoločníka, otroka, sluhu, ale v každom prípade tvora, ktorému môže ubližovať a to hlavne slovne. Vlastniť jeho dušu a ponižovať jeho myseľ a aj naopak. Ústa sa Sigorovi otvárali vždy v tvare inej slabiky, ako mal prirodzenú chuť túto postavu osloviť, ale veď tá postava je kostlivec, načo naňho míňať dych. Rozhodol, nebude tu strácať čas. Strach i riziká zmietol zo stola, zvedavosť posunul do „projekt pozastavený“, otáča sa a svojmu zježenému zátylku ako aj preľaknutému chrbtu, ktorý ma za pár okamžikov tejto oblude stáť tvárou v tvár len cynicky odkázal „Ticho!“. Už už ide chudák chrbát omdlieť od strachu, keď šíp zvuku prestrelí obe jeho uši. Keby vedel, čo je to záhrobie, vedel by, že práve počul typicky záhrobný hlas. Zasekol sa v smiešnej polohe, čoby výsledok boja chrbta a nôh, kde obe časti chceli niečo iné a i rozumu, ktorý nad nimi strácal kontrolu. Rozum že nemusí mať kontrolu nad telom? To je výsada sedľače a hlúpych zbrojnošov. Tri zašepkané slová mágie a pádu je zabránené, lebo fakľa zrazu je v priestore ako zaseknutá a mohol by na nej hrad postaviť. Slová presne trafili a po rozprsknutí sa na ušných čapíkoch sa dali jasne prečítať: „Zdravím ce člověčie, tzy mój záhrandze, bo mój vjěznidzel?“. Iný dialekt, iný tón, iné všetko, ale zrozumiteľné. Vracajúc s a do rovnováhy sa jemne naddvihol, použijúc zaseknutú fakľu, pohol nohami nájdiac vlastné ťažisko a následne pustiac fakľu aby si pretrel oči a potom hneď uši, otočil sa k čudu znova čelom. „Výborne, vinikajúco!“ pomyslel si a nahlas vyslovil:“ Záchranca, záchranca som, dobrý...ehm... človeče. Volám sa Sigor. A vaše ctené meno?“ Slušnosť ho učil teraz už mŕtvy Alrar, práve preto sa mu zdala tak krásne cynicky smiešna a ako sa sám počúval, asi ju bude používať aj naďalej. Kosltivec sa nehýbal, ani ako celok ani len sánkou, keď odpovedal: “Vzniešenji Sigor, oddnějška nadopříjště jsem tvím dlužníjkem. Já su sir Gal z Podbrezowic“ . Neopísateľná radosť zaplavila Ruovo rýchlo černejúce srdce. Netrvalo dlho, a napriek jeho hlbokému nezáujmu Gal vyrozprával svoj príbeh, začínajúci ako mladý rytier snažiaci sa nájsť moc, ktorá má dopomôcť k zvrhnutiu krutých elfov, vkročí do tejto kobky a končiaca trápnym faktom, že stále nevie že je mŕtvy a to pravdepodobne dôsledkom dosť silného elfského prekliatia. Práve tieto finálne poznatky Rua docela zaujali, ale to si nechal len pre seba. Gal, presvedčený, že je aj po tisícročiach mladý, krásny a svalnatý rytier v zbroji, napriek faktu že mladík ho temným ohňom zbavil už nadobro zbytočného no prenikavo zapáchajúceho mäsa, vlastne ani nevie, že nejaké to tisícročie už dávno od jeho čias ubehlo. „Krása...“ pomyslel si mág.
Bez váhania otestoval Galovu kostru na fyzickú záťaž. Ako dúfal, kostra sa síce zlomiť dá, ale len čo mágiou zlomené či inak zničené kosti sú zhojené, kostra ako celok znova funguje. Naopak, na veľké sklamanie, Gal pri tom necíti žiadnu bolesť, dokonca snáď ani ten tupoň vôbec netuší že je lámaný na kúsky. Čo je ešte horšie, ani len slovné urážky nemajú žiadaný dopad. Jediná reakcia Gala býva: “Zjak spoviedze múj pane“. No veď ešte nič nevyšlo úplne na prvýkrát a nakoniec, veď má nemŕtveho spoločníka, pritom včera nevedel, čo slovo nemŕtvy znamená. Je predsa len spokojný. Rýchlo ho hra na lámanie kostí omrzí, a tak sa vydá pokračovať v bádaní kobky. Dané poschodie neprinieslo žiadne zaujímavosti, ak sa neráta Gal. Len utešujúco voľne prístupné schodisko do ďalšieho poschodia. Boli to všetko len ubytovne pre cudzích ritualistov.I keď oproti vrchnému poschodiu o dosť luxusnejšie. Asi VIP lokalita. Aj bez merania času, či sledovania slnka, vedel, že bol hore viac ako jeden, možno viac ako dva dni. Bodaj by nie, veď aj bez hnacieho stroja túžby po moci, by udalosti ako tieto človeku nedovolili len tak zaspať. Únava si ale už vybrala svoju daň a tak po primitívnom uprataní a konzumáciou krýs, ktoré sa asi živili prevažne Galom, čo sa konzumentovi zdalo nesmierne smiešne, sa teraz uložil na spánok v najlepšie pôsobiacej izbe. Nenávidel spánok a dúfal, že čoskoro zistí ako sa ho zbaviť. Ale dnes ešte nie, dnes znova nad ním prehral. „Spánok i hlad musia navždy zomrieť...raz.“ bolo to posledné čo si Sigor pomyslel, než tvrdo zaspal.
Lepkavo zobúdza do sveta blikajúcej pochodne. City odmietajú podať hlásenie, jediné čo vie, že svaly sú ťažšie než by sa na mladíka jeho veku hodilo. Je to definitívne, nemôže sa skoro vôbec pohnúť, len viečka otvoril a jazykom ochutnáva suché pery, pričom aj čeľustné svaly tak ako všetko ostatné vôbec nespolupracujú. Dané zistenie ho hlboko rozhodilo, že ak by mal koho, tak ho užmurká k smrti. Oči si nemajúc ako pretrieť, dešifruje zahmlené obrazy, v ktorých je jasné len prelietavé svetlo. Hnev vystrieda obava a obavu strach. Keď už už na dvere vedomia klopkalo šialené zúfalstvo, balzam známeho zvuku odkopol zúfalstvo aj s panikou späť do čakárne života. „Paně múj, njelekějtie še, pevnje držím niť vásjej djuše.“, oznamoval akoby mimochodom Gal. Áno, Gal, je tu predsa jeho nový služobník, ten mu isto hneď nie len všetko vysvetlí, opraví a dá do poriadku, ale si aj odnesie jeho planúci hnev. Ale moment, známe slová, či iné známe zvuky tejto svätyne - Sigorove nádeje na moc a slávu, nie sú to jediné čo akusticky vníma. Dych, alebo skôr chrčanie a isto nie je jeho ani Galove. Tak teraz hnev z nemožnosti sa hýbať prerástol v zúrivosť. Hľadal v pamäti zaklínadlo, ktoré môže vysloviť neverbálne, len mysľou... ale nevie sa dostatočne sústrediť. Druhá možnosť je zákon sily, ak niečo nejde silou, aplikuje viac sily. Pomyselne napína nereagujúce svaly viac a viac, keby mu svaly na tvári fungovali, boli by horúco červené. Ani hnev ani odhodlanie mu nepomáhajú. Gal sa odmlčal a nehyblec okrem žmurkania nemal možnosti kontaktu s okolím, teda s Galom. Vtom zrazu malo odmlčanie pochopiteľnú príčinu. Táto príčina ho tak zaujala, že zavrel oči aby sa jej mohol naplno venovať. Dokázal totiž rozoznávať obrazy a udalosti, ktoré sám nikdy nevidel, asi projekcia cudzej, konkrétne Galovej pamäte, pomyslel si a pojal sa ju sledovať s plným sústredením. V tancujúcich tieňoch sa zablysla malá ľudská postava a len pár krokov od spiacej postavy, v ktorej sa hneď spoznal, sa narušiteľ zastavil, priložil niečo k ústam a vzduchom sa zableskol rýchly malý predmet, ktorý podľa trajektórie musel zákonite skončiť v krku spáča. Potom sa obrazy už mihajú viac a je menej poznať čo sa presne deje, dôvodom je, že Gal sa rozhýbal a na kostru veľmi svižne vrútil do intímneho priestoru votrelca. Posmutnel, lebo nebolo vidieť určite k smrti vystrašeného pohľadu cudzinca napadnutého kostlivcom. To jeho hlas počul chrčať neďaleko seba, hlas jednoznačne patriaci osobe živej a teda schopnej cítiť bolesť. „skráť to, a vráť mi kontrolu nad mojím telom“ vydal pomyselný rozkaz Sigor vlastnej hlave, dúfajúc že Gal to vníma, počúva. A veru aj počul, lebo Gal, tento krát akustickým spôsobom, mu vysvetlil, že má v sebe paralyzačný jed, že on síce je paladin s liečiacimi schopnosťami, ale akosi nevie nájsť svoje nástroje a bylinky... „skús sa pozrieť tisíc rokov dozadu, debil“ pomyslel si Sigor skôr, ako si uvedomil, že Gal ho môže počuť. Moment, mohol vždy Gal počuť čo si on myslí? Sakra. Ešte sa dozvedel, že mu Gal drží v zápästí niť života, čo bráni jedu aby paralyzoval aj srdce a tak spôsobil nevyhnutnú smrť. „Mám tú šípku ešte v tele?“ pomyslel si a bolo by ho myklo, nebyť paralýzy, keď počul ľahostajnú odpoveď „neviem...“. „Tak ju láskavo nájdi a vytiahni, ranu trochu otvor nech zvyšky jedu vytečú!“... a potom si skôr len pre seba ešte pomyslel: “ No paladin, čo dodať...“. Necítil nič, ale videl nad sebou sa hýbať časti kostry, ktoré jasne naznačovali že Gal vykonáva rozkaz. Prešlo nemálo hodín, veľa hodín, kedy mal temnejúci mág čas sa opäť sústrediť, nabrať rozvahu a za pomoci chladného uvažovania spomenúť si aj na zaklínadlá, ktoré ho Alrar ani neučil, ale temnota je ako živé striebro, navzájom sa priťahuje a nikdy sa nevyparí. Neprekvapený zistil, že kúziel čo oliečujú a ozdravujú sa nemožno dopátrať, ale kúzlo, ktoré mysľou ovláda telo, trebárs aj to vlastné, tých bolo aj niekoľko. Jemu stačilo jedno, jedno neverbálne a to aj našiel. Pomerne úspešná aplikácia v podobe otáčania hlavy, bez zlomenia väzov ho skoro potešila, keby sa nerozhodol, že nič okrem ukrutnosti a zla ho tešiť nebude. Gal na rozkaz pritiahol zajatca, oprel o stenu pred Sigorovu tvár a priniesol bližšie fakľu.
RPG sa da, to fakt hej
D&D OK, btw Albion od Bluebytu to sa len tak nevidi
Moj Frankenstein: http://www.yoyogames.com/games/show/88991
Uživatelský avatar
Gatts
Příspěvky: 56
Registrován: 30. 3. 2005, 00:19
Bydliště: Blava ne?

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Gatts »

Časť štvrtá: Poníženie a sľub

Prekvapenie! Je to Žena. Vek sa nedal odhadnúť, lebo tvár okrem čerstvých rán asi od Gala bola znetvorená starými jazvami, aj menej starými ale nie úplne čerstvými jazvami a tetovaniami. Ústa jej pretínala látka, očividne z jej ľavého odtrhnutého rukáva. Sigor nedal na seba ako temnejúceho mága dlho čakať, a od úžasu ihneď preskočil na predstavy mučenia a znásilňovania. „Nie! To nedovolím!“ ... To čo si ten kostlivec sprostý myslí, číta mi myšlienky a nie len to, on na ne reaguje a akoby toto už nestačilo na krutú smrť, ešte aj oponuje. Veď on sám sa dobrovoľne podujal byť sluhom, poddajným beztvarým telesom, ktoré existuje len za účelom spĺňania rozkazov. „Záväzok poslušnosti ako vďaka za záchranu ani zďaleka neprevyšuje v dôležitosti môj sľub paladina, je mi ľúto, myslite si čo chcete môj pane, ale vykonať vám vaše predstavy skrátka nedovolím.“ Nevedel, či sa vôbec má hnevať na paladina, čo chce konať dobro, alebo či má vôbec význam zisťovať, ako to, že tento nemŕtvy oblud už nehovorí svojím nárečím, je jasné že mu prečítal pamäť a poslušne si osvojil nárečie svojho pána. Aké ponižujúce, aké nepochopiteľné, aké neprípustné, no zároveň skutočné, keď dávno mŕtva ohava má takú moc, také hlúpe zásady a také nízke ciele a on, skutočný skvost ľudskosti a ctižiadosti tu leží ako na márach a len horko ťažko sebou hýbe, tak ako by mal hýbať svojimi nepriateľmi, či nepodplatiteľnými vládcami. To je ono, veď nepotrebuje telo, aby si užil trápenia a mučenia. Jedna zviazaná ruka väzenkyne sa začala najprv pomaly, potom prudkejšie ohýbať, ona roztvorila oči, akoby ich chcela vystreliť a nie len otvoriť a... a už keď si mučiteľ myslel ako sa konečne aj pobaví, dostal ranu rovno do tváre. Ani ešte nie je temný mág, skôr taký sychravý, ale už ho fackujú kostlivci, a to ešte neposlušní a ... a... paladinovia-kostlivci. V Sigoroi niečo prasklo, tak ako čakal, že praskne kosť v zajatkyni prasklo v ňom vypätie. Facka splnila svoj účel, bude potrebovať dlho, dlho, kým bude mať chuť prísť na spôsob ako sa stať mocným, zlým a hlavne svojprávnym mágom, dlho kým sa prebudí z letargie. Ono zas letargia má vlastnú opojnosť, vlastné medové stránky. Kým túžby boli ako besní ježkovia, ktoré nesmel pustiť zo zakrvavených rúk, nech sa skrúcali ako chceli, letargia vám ich dovolí pustiť a dokonca nakopnúť železnou topánkou. Videl svet inak, ak sa nehýbe, nebude musieť jesť, únava asi tiež tak skoro nepríde, bude sa môcť viac sústrediť na... vlastne sa nepotrebuje sústrediť. Každopádne ho nič neboli, ani len ego, to odcestovalo niekam na liečenie do kúpeľov. Ale zvedavosť, to už hej, to už znova dáva príkazy Galovi, ktorý bez jedinej námietky ich spĺňa. Zajatkyni je strhnutý zauzlený rukáv z úst a Gal jej kladie sprostredkováva otázky, ktoré číta v mágovej hlave. Bez prekvapených reakcií obecenstva odhaľuje, že je nájomná vrahyňa, ktorá sem bola vyslaná zabiť starého temného mága. Teleportovaná sem bola už pred dňom a pol, ale veľa času strávila prehľadávaním vrchného poschodia, a keďže nebola úspešná, čakala od Karilského kontaktu teleport zásob, aby sa vydala hlbšie. Nevie síce všetko, ale tuší, že Karilskí bieli mágovia tak povediac podmínovali vchod do týchto katakomb, a asi mali dohodu so starcom, v ktorom Sigor spoznal Alrara, že on sa nikdy nesmie pustiť hlbšie do týchto kobiek, ako je horné podlažie. Inak s ním rýchlo skoncujú, tak ako skoro skoncovala ona, mimochodom sa volá Edria, s mladým spáčom. Na vek ani veľa iných vecí sa jej radšej ani nepýtal, ani nechcel vedieť. Ale zaujalo ho niečo iné. Nájomná. Koľko by to stálo, keby ju chcel preplatiť na svoju stranu. Div sa jej jazvy nezahojili a tetovania pestro nesfarbili, keď zacítila možnosť prínosu peňazí. Ale váhala, nebola zvyknutá postaviť sa proti niekomu tak mocnému ako je Karilská biela komora vyšších mágov , no naopak, bola zvyknutá na bezprecedentné okolnosti ako aj na samovražedné kontrakty. Otázne už len je, ako môže ochrnutý mladík, za ktorého hovorí kostlivec dokázať, že je schopný vyplatiť zlata viac ako Karilská biela garda? Ale našťastie, kde nefungujú dôkazy, fungujú sľuby a tentoraz celkom presvedčivé. Je fakt že táto kobka je zapečatená tisíce rokov, že ju jej obyvatelia opustili urýchlenie a že boli bohatí. A teraz sú tu, po prelomení bielej pečate a nikto ich nemôže už ohroziť. Dokonca v pláne je aj jej predstieranie zabitia Alrara, ktorého telo nájde v jeho chatrči, a môže si vyzdvihnúť odmenu za jeho hlavu. Čo bude zásterka na neobmedzené plienenie, keďže sa už biela garda o túto oblasť tak aktívne starať nebude. Nikdy by nikto od poverčivej vrahyne nečakal, že by skrížila cestu s dávnou mágiou a nikto nemusí vedieť že jej bude pomáhať mladý šibnutý mág a nesmrteľný kostlivec a ani jeden nejaví záujem o zlato. Bol tu len jeden problém a to, že ani ona nemala protijed na paralýzu, nikdy nebol treba, tento jed zabil obeť skôr ako by niekto stihol protijed akokoľvek aplikovať. A ona? Preto bola tak drahá, lebo už nie je vrahov, čo sú ochotní baštrngovať s jedom, ktorý ich pri chvíľke nepozornosti zabije.

Edria sa bez spánku priam rútila ku kobke z najbližšieho mesta s verejným teleportom. Všetko podľa plánu. Odmena vyplatená, podozrenie žiadne, veď telo toho starca im úplne ako dôkaz stačil. Usmievala sa, smiala sa aj nahlas vždy keď sa snažila predstaviť si ako toho mladého černomága kŕmi kostlivec a hlavne, čím asi tak ho kŕmi. Všetky svoje zásoby, ktoré jej zaplatila biela garda nechala na mieste, ale jedlo čo tam mala bolo jedlo vraha, nič čo by kostra natlačila do úzkej štrbiny úst paralyzovaného človeka. Teraz má nové zásoby, i keď kúpené za svoje, ale majú ju doviesť k zlatému cieľu, tak nemieni šetriť. Nesie medzi nimi aj mäkké ovocie, nech si svojho nového spoločníka udrží pri živote aspoň tak dlho, ako ho bude potrebovať. Hrôza z legiend opradených kobiek z nej už vypršala, veď to bizarné stretnutie nemôže byť náhoda a ona je už predsa veľké dievčatko, a tak vie, že odmeny sa dočká len ten, kto dáva strachu dobrú noc, chodí s rizikom spávať a s bizarnosťou sa zobúdza. A ona má vysoké ciele, dosť vysoké aby sa rozhodla necúvnuť ani o piaď. Vidina bohatstva dáva jej nohám krídla, ktoré aj bez takto mocnej motivácie sú neskromne rezké a prekvapivo spoľahlivé. V duchu už stíska zlatý príbor v miestnosti vykladanej zlatom, pred platinovým tanierom plným drahokamov, keď sťa vzlietnuci kŕdeľ husí sa spoza šedého tieňa krovov popri hore vynoria temné obrysy pradávnej zrúcaniny. Edria zo seba vypustí svoje preradosné „Ha!“, ktoré, ak by slovo malo tvar, by bolo úplne zhodné s útokom kobry na svoju obeť, a pochmúrna stavba sa v jej očiach javí ako blyštiaci zrkadlový palác počas východu slnka.
RPG sa da, to fakt hej
D&D OK, btw Albion od Bluebytu to sa len tak nevidi
Moj Frankenstein: http://www.yoyogames.com/games/show/88991
Uživatelský avatar
Gatts
Příspěvky: 56
Registrován: 30. 3. 2005, 00:19
Bydliště: Blava ne?

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Gatts »

Časť piata: Šelma na love

Sigor je mladý, zo skupiny najmladší, no je presvedčený o svojej mentálnej nadradenosti, rovnako ako o dôležitosti svojho cieľa. Veď koniec koncov, nikto na dnešnom svete nemôže mať hlbší a zmyselnejší cieľ ako práve on. Jeho telo ho znova sklamalo, a tak svoj stav považuje za prirodzený. Nie len že nadobúda väčšiu sebakontrolu, že sa zároveň zdokonaľuje v ovládaní a prijímaní mágie, ale dokonca si týmto spôsobom spĺňa túžbu mučiť. Posledné fragmenty človeka, toho cítiaceho zhmotnenia sa všetkých chýb bohov, mučí vlastným telom, telom stále túžiacim sa pohnúť, byť poškrabkané tam, kde mu po ňom prešiel hmyz, či hlodavec, posunuté tak, aby sinky mohli odpuchnúť, byť nakŕmené i napojené, či len ležať pre zmenu na niečom mäkkom. Nie toto telo je už len dobré na mučenie vnútorného človeka, skôr ako sa oboch, tela i človeka, navždy zbaví. Ha-há, ohavná hlupaňa sa vrátila. Rovnako ako Gala ju nenávidí, nenávidí ich oboch pre tisícoraké dôvody i bez dôvodu, no najmä preto, lebo je od nich bytostne závislý. Je mu aj jasné, že na oko servilný a primitívny paladin bude robiť všetko vo svojich silách aby mu stál v ceste, rovnako aj to, že je malá nádej, aby mamonom posadnutá vrahyňa ho nechala na žive, len čo sa dostane do prvej komnaty plnej zlata, hlavne ak má pri sebe toľko jedov a tak rada ich aplikuje. Ale nakoniec, bude to len ďalší masochistický počin na samom sebe a náladu mu zlepší divadlo, ktoré si už dlhšie vybavuje v hlave, divadlo ktoré mu už čochvíľa zohrá tá podarená dvojica imbecilov.

„Čožééé?!“ vykríkla Edria, a ak by Sigora svaly čo i len trošku poslúchali, nadskočil by od radosti, bolo to vyvrcholenie divadelného predstavenia, na ktoré oduševnene čakal. Nesklamala ho nechápavosť tej idiotky, ako ani primitívne pokusy tej ohavnej a málo užitočnej kostry o zastieranie faktov, ako aj Galov úbohý úsudok, ak si myslel, že niečo tým zastieraním docieli. „Takže mi chceš povedať...“ Edrii totiž konečne došlo, prečo sa jej nejako dotýka, inak veľmi hlúpy fakt, zmiznutie snov. „... že ak zmizli sny, nemáme kontakt s touto ležiacou polo mŕtvolou, bez ktorej sa do hlbšieho podzemia nedostaneme?!“ Gal súhlasne, no porazenecky hmkol a mal pocit že sa Sigorovi pohol kútik na ústach. Keby nebol presvedčený o jeho čiernom a bezcitnom srdci, neschopnom emócií ako je smiech, mal by pocit že sa na nich celkom baví.

Vedenie nedobrovoľne ako aj bez súhlasu prevzala Edria. Posielala Gala, ktorý prekvapivo nijak neprotestoval, na seba deštrukčné misie, v ktorých spúšťal pasce buď nášľapné, alebo pomocou špeciálne upraveného pakľúča pripevneného ku Galovmu zápästiu hrubým drôtom. No aj pasce zamaskované v starých, hrdzavých ale mocných a hrubých zámkoch brániacim priechodu skrz ťažké medené brány, či železné mreže. Nápad sa jej zdal sprvu dokonalý, ale prevedenie jej už nevoňalo. Bola to ona, čo musela opatrne zbierať Galove kosti a nosiť o poschodie vyššie, kde ich ležiaci sopliak skladal dokopy. Bolo to až smiešne symbolické, vidieť paralyzovaného černokňažníka skladať kosti paladina, paladina, ktorý tomuto mágovi zachránil život potom, čo ho takmer usmrtila ona, a to všetko preto, aby sa práve ona mohla dostať k strateným pokladom. Cítila, že si asi sama neuvedomuje všetky riziká svojho nového kontraktu, ale vedela že ligot zlata ju znovu oslepil a nikdy nenájde dosť síl, aby tomu ligotu odolala. Robila si svoju prácu svedomito a kvalitne. Šperháky buď odborne opravovala, alebo upravovala na potreby nezvyklo starobylých zámkov, ktoré sa neotvorili len tak ľahko. Pripravovala zmesi, ktoré odstraňovali hrdzu, alebo liečili jej popálené ruky, ak náhodou nejaká pasca nebola Galom odstránená dostatočne. Kontrolovala každú škárku, skulinku či poličku hľadajúc tajné mechanizmy. Ale ako sa už predtým dovtípila, aj tretie poschodie bolo pre hostí z vonka, a teda bolo prosté každej tajnosti či vymoženosti zlatých komnát. Napriek tomu voľne pohodené cennosti boli stále častejším javom. Edriel bolo divné aj všetko okolo šušniaka, má moc hýbať predmetmi, skladať polámané kosti, zapaľovať fakle, skoro nič nejedol a neprejavoval žiadne iné ľudské správanie či potreby. Jeho oči ale horeli ako oči vyhladovaného vlkolaka a nemohla uveriť, že tak mladý človek môže mať v očiach tak hrôzostrašný pohľad a ešte k tomu hrať rolu mecenáša, ktorý ju ochotne privedie k vytúženému zlatu. Mala stále pri sebe jedy aj iné nástroje na pretrhnutie akéhokoľvek vlásku života, ale strach jej naháňal fakt, že to vedel aj čoraz záhadnejší Sigor.

Prišiel večer, nie že by to bolo na druhom podlaží zaplesnenej kobky, presýtenej nechutným pachom čarovných fakieľ badať, ale Edria to vedela. Jej biologické hodiny sa nedali zmiasť ani oklamať. Cez stále častejšie padajúce viečka sledovala omamné blikanie zvláštneho svetla a tancujúcich tieňov. Keď už si myslela, že si dopraje zaslúžený odpočinok, ešte v chvíľke si len tak pre seba zrekapitulovala celý deň. Vtedy to prišlo. Takto to predsa nemôže pokračovať. Aby robila všetku prácu. Nevydala sa predsa cestou vrahyne, aby robila slúžku pubertálnemu černokňažníkovi s nechutným pohľadom a paladinovi - kostlivcovi, ktorého kosti musí ona doslovne vláčiť hore-dole. Skôr hore. Sprvu stratu kontaktu s holobriadkom brala ako fakt a o žiaden alternatívny sa ani nepokúšala. Ale veď komunikácia predsa možná je, on môže reagovať pohybom viečok a ona môže klásť otázky. Edriel netušila, že je to asi skôr dôsledkom intenzívne pôsobiacej psychickej energie, ktorú jej Sigor celý deň posielal. Zmiznutie snov priamo ovplyvnilo aj mágiu spájajúcu prácu s cudzou mysľou, ako bolo čítanie, či vtláčanie myšlienok. Teraz už bolo jedno, či šlo o ženský dôvtip, neskorý ale presný, alebo šlo o úspešné Sigorove prekonanie novonavstalej bariéry v mentálnom svete. Našťastie, ako si mág uvedomoval, nestratil svoj sen-cieľ získať temnú moc z tejto kobky, ale hlavne bezcitná vrahyňa nestratila svoj sen o zlate, lebo by ho isto dávno zabila a nestrácala tu čas. Netrvalo dlho a jednohlasný rozhovor priniesol ako také ovocie. Edriel s tým bola-nebola spokojná, na jednej strane sa črtalo univerzálne riešenie, na strane druhej ju čaká prebdená noc a to už teraz doslovne padá od únavy. Padla a rozbila flakón s pomocnou látkou gnox. Potrebovala síce gnox moc a moc, ale nie teraz. Práve prasknutie sklenenej nádoby jej pripomenulo jej skutočnú silu. Silu podvádzajúcu prírodu chemickým skracovaním života, či predlžovaním aktivity. A jedno také predĺženie už čakalo na svoje veľkolepé vystúpenie. Tri fľaštičky z pod opasku, dve náprsnej tašky a jedna z batohu. Trpká, ostro rezavá chuť jej pokrútila jazyk, i oči. No už po chvíli jej isto žiaden pád od únavy nehrozí. Nevedela ako, ale bola už rozhodnutá do dokázať. Dokáže „zohnať“ telo, pokiaľ možno ľudské a nie úplne bez života. Má rada výzvy. Má rada aj drogy, hlavne už-svoju receptúru na spánkožrúta. Názov si samozrejme vymyslela, originálne by mal niesť meno svojho vynálezcu, ale bolo by neprofesionálne zanechávať živé nitky k svojim obetiam.

Nevediac čo je to únava a ospalosť, ako skalná puma skákala tichosťou vraha od zrúcaniny k osade Podlúčnô. Jasný cieľ v indigovo čiernej noci za svitu dvoch ženských očú lovkyne, ktorej dnes v noci nieto páru. V strede osady plápolala vatra, očividne nie každodenný výjav. Čierne ľudské siluety boli toho dôkazom, ich vrhané tiene prezrádzali horlivú diskusiu, v horlivosti rovnajúcu sa samotnej vatre. Žena lovec ale má energie i trpezlivosti viac ako sa na smrteľníka sluší. Čupí a orlím zrakom hľadá svoju obeť. Obeť musí byť veľký a podľa možností svalnatý, no možno aj tučný. Skrz tancujúce odrazy jazykov plameňa v nehybných očiach bolo zreteľné rozhodnutie nájsť správny cieľ a neskôr záblesk značiaci úspech hľadania. Vedela, že z tých sebaistých sedliakov by si nikto nikdy nevšimol pohyb jej očí, ale považovala za vhodné využiť každú chvíľku na zdokonaľovanie sa na svoju schopnosť sledovať širokú scénu bez pohnutia oka bola špeciálne hrdá. Prebehol čas, ktorý bol možno dlhý, možno krátky no už bol preč. Ľudia, ktorých stretnutia možno malo ne svedomí zmiznutie snov, možno ale unesená ovca, sa trúsili do svojich domovov. Mimo svetla aj tak zhasínajúcej vatry už musela Edriel byť špeciálne pozorná. Našťastie ich pohyb bol predvídateľný a ich cieľ vždy nejaká chalupa. Ani úplná tma nezakryje jednoduchosť vidieckych prostáčikov. Akoby zlomyseľnou náhodou, bola chatrč jej obete na odľahlom mieste. Priblížila sa, len aby zistila, že bola prirýchla, vo vnútri prebiehala hádka, zakončená tupým úderom, snáď päsťou, možno papekom a bol kľud. To nebolo dobré, ľudia nezvyknú zaspať hlbokým spánkom, ak nejakým, po tom čo dostali bitku. Nádej, že útočník opustí chatrč sa nenaplnila, veď táto osada nemala krčmu, kam by vlastne šiel? Ani jej dokonalý zrak neumožňuje vidieť v tme všetko a tak sa k domu nemá odvahu priblížiť dosť blízko aby počula dych zvnútra. Počítala najprv do sto, potom ale ešte pre istotu raz. Použila hlavný chodníček k domu, kde neočakávala žiadne cinkajúce či cvendžajúce predmety. Hlavný vchod bol zahataný závorou a hluk si teraz nemieni dovoliť. Vie že dom má aspoň dve miestnosti, a že predpokladaná poloha jej cieľa je naľavo od vchodu. Dúfa, že ten blbec má v preddomí viac poriadku ako v rodine. Láme steblo trávy jedno, za druhým, rukou šmátra pred sebou, druhou sa opatrne opiera o dom na zlepšenie rovnováhy. Počuje len vlastný dych, veľmi zriedka ston asi dieťaťa v zlom sne a z diaľky nočných dravcov. Šum lámanej trávy nepočuť, na čo je Edriel patrične hrdá. Okno, našmátrala okno, presne tam kde ho predpokladala. Závora? Či len bronzová zarážka? Zaborila prst do vyrezaného ornamentu, čakala na silnejší vánok a spolu s ním jemne zamykala okenicou. Malá drevená symbolická zarážka. Nahrádza závoru, keď majitelia nečakajú veterné počasie. A ona predsa nie je vietor, ona len sťa vánok vpláva dnu, a potom už bude neskoro. Vyťahuje ostré slileto a bez námahy nájde a odistí okenice. Tie pri otvorení jemne zaškrípali, ale z domu ani hlesnutie na znak neželanej reakcie. Jej prsty pomaličky plávajú temnotou, jej oči prerývajú tmu... nenarazila ani jedným vnemom na očakávané kvetináče, či iné rinčiace sprostosti. Teraz príde chvíľa, ktorá už nie je kritická, ak by sa aj niekto zobudil, na to už má príznačné protiopatrenia. Nebezpečný je len muž a jeho dych už počuje. Skáče dnu, a obava, že dopadne na niečo hlučné, či dokonca sa zraní bola planá. Rýchlo vypĺňa prázdne miesta vo svojom pláne a rozhoduje sa, že najprv „pripraví“ deti. Je jej fuk koľko ich je, vie že isto spia na jednej kope a ani vzácneho jedu, čo po čase vyprchá jej nie je ľúto, i keď vrahyňa, stále žena. Pár krát hrkla do nábytku, kým sa rozhodla vytiahnuť kúdeľ a zapáliť ju, svetlo zobudí menej ľudí ako hluk. Konečne vidí a teda sa začne hýbať ako sa na profesionálku patrí. Deti uspí a zoberie si potom kúsok ich chleba. Zaslúži si. Prichádza k dverám do druhej miestnosti, otvára, hluk dvojicu vo vnútri nezobudí. Kúdeľ ktorá stále tlie položí na záhadný nábytok vo výške pása hneď pri dverách. Sekundu sa znovu rozhoduje, koho s ležiacich zákazníkov „obslúži“ prvého. Zaostrí zrak na krk staršej ženy a v prstoch si pohodí svoje slileto. Možno žena, ale stále vrahyňa. Napriek protestom i znechuteniu jej ľudského ja, sa jej umelecké dielo podarí do bodky, ani zvuk, ani zachvenie. Tým aj umlčí svoje hlúpe svedomie, veď tá žena ani nevedela čo ani kedy. Teraz musí už len pripraviť letkvar nemŕtvych, akých už aj v tme zopár robila, no vždy je to niečím nové a nebezpečné. Prsty sa mžikajú, kým oči dešifrujú čo je tieň a čo je sklenená fľaštička, ktorá sa nesmie dotknúť inej sklenenej fľaštičky. Chemikálie vyludzujú raz šumivý raz bublotavý zvuk, výpary nie sú tiež bez vône. A ona nemá chuť zápasiť s týmto sedliackym obludom. Ponáhľa sa pomaly a sústredí sa na detail. Už keď sa domnieva, že stráca prehľad kde je aká nádoba s akou zlúčeninou, uvedomuje si, že zlieva poslednú, finálnu zmes. Konečne! Vyťahuje ihlu, nie, radšej hneď dve, ponára ich do smradľavej substancie a v zápetí potom sa ihly rýchlo blížia k hrubému jemne sa trasúcemu krku a nezastavili sa, kým neboli úplne v ňom. Zdá sa že ani len oči neotvoril, len jeho dych sa najprv strnulo zastavil, potom sa pľúca stisli a vyšlo jedno tenké zakašľanie, no potom dych nebolo takmer vôbec počuť. To už Edriel bola pri jeho uchu a vyslovovala zreteľne, pomaly a dôsledne slovo za slovom starobylé zariekanie. Skončila a muž vydal hlboké zachrčanie ako aj pomalým lepkavým pohybom roztvoril svoje viečka. Príkazov v jazyku mŕtvych vie Edriel len zopár. Ale našťastie môže používať názvy miest a mená osôb ktoré poznal a aj jej obeť. Miesto kobky označovali ako Ar-Darul a hneď aj zadáva koordináty tomuto poslušnému navigačnému samochodu. Nikto si nevšimne dve temné postavy, jedna krívajúca krokom nemŕtvych, druhá poskakujúc okolo dúfajúca že si v tej tme nenarazí palec. Edriel sa lišiacky usmiala, v jej krutom počine: zabiť matku troch detí, videla zhovievaví čin ako aj taktickú výhodu. Zhovievavé to bude pre deti, ktorým sa načrtne obraz, že ich opitý otec sa neovládol a potom od hanby ušiel, ušiel navždy. Taktická výhoda bola rovnaká, že ľudia nebudú hľadať vraha mimo ich osady, že vrahom bude jasne tento muž, a ak sa ho aj rozhodnú hľadať, to už bude ich problém. A detailné nezrovnalosti týmto tupoňom aj tak nedôjdu. Ešte stále má veľa energie aj trpezlivosti, nutnej k nasledovaniu tak pomalého spoločníka ako bol tento. Bola ale rada, že jed nespôsobil vážnejšie poranenia na nervoch, a že je v podstate celkom mobilný. Čo už s ním spraví Sigor ani nechcela tušiť. Fakt bol, že teraz bude Gal zbierať výsledky spustených pascí a nie že bude zbieraný ňou. To by mohla fakt radšej zarábať ako hrobárka.
RPG sa da, to fakt hej
D&D OK, btw Albion od Bluebytu to sa len tak nevidi
Moj Frankenstein: http://www.yoyogames.com/games/show/88991
Uživatelský avatar
Gatts
Příspěvky: 56
Registrován: 30. 3. 2005, 00:19
Bydliště: Blava ne?

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Gatts »

Časť šiesta: Mocní a mocnejší

Edrielina paranoja jej nedovolila veriť, že Sigor celý ten čas len odovzdane ležal oddával sa nejakým čiernym modlitbám. Má pocit, že už už vyskočí prekľaje ju nejakým obzvlášť strašným zaklínadlom. Aj keď vedela, že jej nikto nemôže čítať myšlienky, a už vôbec nie z tváre, ale kvôli vytrateniu snov, ani pomocou mágie, pocitu, že on vie všetko čo si ona myslí a plánuje. So všetkými jej smrteľnými zbraňami sa cítila ako bezzubé šteniatko v brlohu šialeného vlka. Vedela, že kto má dosť síl sa pohnúť, no robí to len keď ho nikto nevidí, nie je náhoda, vedela, že ak niekto len pohľadom zlepí roztrhané a spálené telo, do ktorého vložil zámok temnej duše, aby duch neopustil telo ani pri najväčších možných mukách, nemôže byť tak bezbranný ako pôsobí. No zlato bol dôvod, že vedome akceptovala všetky vnútorné varovania. Gal prezradil svoje tušenie, že v hlbšom poschodí už by pasce byť nemali. No kým sa stihla z tej šokujúcej noviny spamätať, niečo z hlasu toho kostlivca jej naznačilo, že tam tie pasce nebudú, lebo sa tam asi hýbu tvory, ktoré budú hroznejšie ako akékoľvek doterajšie pasce. A ak budú Galovi podobné, tak si svoj chemický arzenál môže niekam strčiť, alebo radšej nie, lebo ak by sa pri tom poranila, tak by sa sama zabila, čo sa inak v jej povolaní fakt často stáva. Od mágov vždy čakala chrliace ohnivé oštepy, blesky, valiacu sa lávu, oživlé reťaze, či meče. No tento vie len žmurkať a skladať kostry. A sem tam si prdne, čomu sa Edriel čuduje, lebo z jej ovocia skoro nič nezjedol ale asi už zvnútra sám hnije a dobre mu tak. Gal, kedysi isto bojovník v prvom slova zmysle, dnes len spôsobil Edriel hurónsky smiech pri pokusoch udržať za rukoväť svoj znovunájdený meč. Dobre, mohla by mu meč pripevniť ku kostiam na ruke tak ako pakľúče, ale to by nemalo valný efekt, lebo chýbajúce ladné pohyby zápästia by nedovolili Galovi viesť efektívny boj s mečom. A ako živý štít sa už neosvedčil. Ona je ohybná a pružná, ale uniknúť úderom či šípom nestačí na spacifikovanie protivníka. Možno sa chcú dostať von, že nič nestrážia, veď načo by im boli všetky tie poklady. Alebo budú reagovať ako Gal, odovzdane sa, tento krát jej, ponúknu do služby sluhu. Mať zlato a hordu sluhov čo nekradnú, nepoznajú únavu a nepotrebujú jesť, to by zas nebola úplná prehra. No rýchlo sa spamätala, a napriek vnútornému odporu, usúdila, že jediné riešenie je znovu sa poradiť s nehybným. Gal v tejto kobke očividne už raz pohorel, a ak nechce skončiť ako on, musí sa premôcť prisadnúť si k tomu pubertálnemu žmurkostroju.

„Patetické.“ , pomyslel si Sigor vidiac ženu prisadnúc si k jeho hlave. Ako sa mu predtým zdala tajomná, teraz mu je smiešna, cíti z nej strach z neho, paralyzovaného chudáka. Aj bez mágie či iných schopností, už v nej vie čítať. Ale to mu nedovoľuje Edriel podceňovať, vie, že by neváhala aby ho zabila, len čo príde ten pravý okamžik. Ako oboma pohŕdal, vedel, že je od nich oboch závislý, od zákerného paladina, tak od chamtivej vrahyne. Vie že ho čaká útrpný rozhovor s touto primitívnou ženou, ale len čo sa ona vzdiali, a on zas bude v bezpečí svojho vnútorného pokoja, musí prísť na spôsob ako byť krok pred nimi, ak nie krokov viac. Všetky jeho doterajšie spontánne plány ale pohoreli, lebo to by musel mať moc sám prehovoriť, sám začať rozhovor, sám snovať slová a manipulovať tak mysle týchto prostáčikov. Po predhovore, úvode to vodopádu otázok, on ale pochopil, že čím je táto žena rýchlejšia s nožmi a jedovatými ihlami, je pomalšia v plánovaní a taktizovaní. Čas kým prišla na otázky ohľadne nižších podlaží bol prekvapivo dlhý, asi tak dlhý kým prišla na otázky o alternatívnom spúšťaní pascí. Vedel, že táto hlboká kobka ak vôbec nejaké zlato má, tak pekne hlboko a bolo by problém ho vyniesť i keby nebolo zámkov, mreží, pascí či nemŕtvych príšer. Nečudoval sa, že ho Gal na ne neupozornil, pritom je mu jasné, že o nich nemohol nevedieť. On sám je nemŕtvy, musí ich jasne cítiť a musel ich cítiť posledných tisíc rokov i viac. Je jasné, že má za sluhu nevyspytateľného kostlivca, ktovie či by mu siahol na život, či by mu stačilo, ak by len zdroj prúdu zla v tomto mieste zemskej kôry zavrel, či dokonca zničil nejakým odporným bielym zaklínadlom. Otázky boli primitívne a jeho odpovede nezaberali veľa energie, dokonca ani len zvažovanie či na ne odpovie úprimne alebo nie. Tak získaný čas na vyše strávil vlastným snovaním, plánovaním či má a či nie skúsiť ovládať svoje telo naplno, odhaliac tak svoje tajné eso, no urýchliac tak celý už celkom nudný proces. Jeho vlastné telo mu bolo ale odporné a tak rovnaký odpor cítil ak ho mal myšlienkami ovládať. Dotýkať sa tak intenzívne silou vôle a mágie svojho ohavného teľa, na to fakt nemal žalúdok a ešte nie je situácia tak kritická aby sa uchyľoval k tak odpornému činu. No vtedy súčasne prišla otázka od Edriel, sťa by záblesk schovaného dôvtipu, či by nebolo vhodné zniesť jeho, Sigora, do nižšieho poschodia, nach je bližšie k dianiu. No to trvalo, fakt že smutné. Čo času sa mohlo ušetriť keby ju to napadlo deň, dva dozadu. Deň dozadu, dvadsaťštyri hodín, ktoré priam počítal aby nestratil sústredenosť, približne toľko ubehlo, čo uzrel svojho otca. Otca čo mu bránil v kontakte s Alrerom, och, ako sa tento primitívny člen rodiny trafil, ako veľmi dobre mu chcel v jeho ceste zabrániť a ako kruto za svoj neúspech zaplatil. Pre neho ale viac ako irónia osudu rezonovala v hlave pretrvávajúca radosť a blažená spokojnosť. Je na ceste temného kúzelníka len ani nie týždeň a už zotročil vlastného otca hroznou kliatbou, nieto černokňažníka, čo by mu nevyslovil obdiv, a to dobre vedel. Celý život sa človek bojí a vystíha zlých skutkov a keď sa stanú jeho povinnosťou, zisťuje ako je ťažké ich sám vyhľadávať, a takto ukrutne symbolický jav, ako spraviť živú mŕtvolu z vlastného otca, i keď pri tom žmurkol, dokonca niekoľko krát, predsa len necítil ľútosť, či bolesť, naopak radosť a zadosťučinenie. Edriel nič nehovorila o tom ako starého Gavrovca „presvedčila“ prijať ich srdečné pozvanie, aký osud teda postihol zvyšok jeho rodiny. Dúfal ale, že mu nezobrala možnosť, neskôr si prísť po ďalšiu obeť jeho vlastnej krvi, pre temnomágov obľúbený rituál. Preto aj podľa pradávnych, teraz znovu kriesených tradícií, sú práve rodinný príslušníci zodpovední buď osobne, alebo finančnou pomocou sa podieľať na chytení a potrestaní aktívneho černokňažníka. Najstarší už býva sám, starší rovnako ako Sigor máva spory s otcom a tak často spáva v stodole, dvaja mladší, no vie si aspoň jedného predstaviť, že sa pustí s malým mečom horlivo strestať svojho staršieho brata. Strašne rád by ho videl, možno o päť rokov ako súceho mládenca, ako jeho tvár siná z oči voči bezmocnosti, bezmocnosti hrubej sily voči čiernej mágii. Ako by sa sám vydal napospas odporným chúťkam svojej pôvodnej obete a sám sa obeťou stal, čo pavúkovi ochotne napochodovala priamo do siete. Po tejto chvíli sa už venoval prívalu otázok len veľmi málo, radšej sa odovzdal svojej predstave mocného temného vládcu.

Rozhovor trval dlho, neveľká bystrosť Edriel ako aj nesústredenosť mága ho veru neskrátili. Gal prispôsobiaci svoj posmrtný hlas novodobému dialektu i prízvuku len málo zasahoval a veru nijak nepomáhal. Na stenách stekali kvapky smradľavej rosy a z podlažných škár sa sem tam vydral dym, hmla či akési výpary. Dobrý pozorovateľ by ich okamžite zaradil do kategórie „znepokojujúca čerstvá zmena“ no dnes a tu sa kuli pikle čisto sebecké, kde aktéri nemali čas ani náladu aby sledovali v aj tak dosť tmavej miestnosti akékoľvek zmeny. Ak niekto o nastavších temných zmenách vedel, mohol to byť Gal. Prekliaty paladin a ktovie či vôbec v ňom ešte je kúska toho prastarého dobra a či kliatba ako aj utrpenie z neho nespravili príšeru horšiu ako proti akým bojoval, no s možnosťou ukrutnej pretvárky zneužijúc starú bezmocnú minulosť. Ale moment, dobrý nestranný pozorovateľ by teraz isto odtrhol zrak od inak pútavej konverzácie medzi živými a začal by zaostrovať zrak na Gala. Čo by asi tak mohol vypozorovať? Jednoznačne preblyskovanie v jeho očiach, značiace nič iné ako vnútorný boj, búrku myšlienok, radikálnu zmenu, prevrat. Vypozoroval by aj nepriame fakty ako ten, že Gal isto vedel o spojitosti medzi smradľavými výparmi a dejom pár poschodí pod nimi. Spojitosť zla, temna, ukrutnosti a troch osôb, ktoré každá ma túžby, túžby ako obľúbenú potravu démonov, a dvaja sú aj schopný citu i bolesti, možno aj ten tretí ešte neskúsil všetky muky ani bolesti, čoby dezertom temných duchov a nemŕtvych černokňažníkov. Očakávané sa uskutočňuje, Gal zasahuje, ako oceľové kladivo medenú helmu, už už vyvrcholiaci rozhovor a bezohľadne trhá nitky zúfalej a zúriacej Edriel.

„Zadržte, lebo kobka, alebo skôr duchovia v nej prebývajúci sa prebudili a mienia sa aktívne brániť, kontrétne...“ Počas hovorenej vety Gal vyostroval prízvuk na každé slovo, každá nasledovná slabika sa rozoznievala ako struna napínaná na citare. Ak by Gal mal pľúca, dalo by sa hovoriť o dýchavičnosti, ale šlo len o vypätie, aké je u dávno mŕtveho flegmatického vojaka neslýchané. Gal si tak získal viac ako pozornosť, obaja živý druhovia sa mu zarývali očami do oblasti zubov, akoby sa mu snažili odčítať z neexistujúcich pier. Obaja boli rovnako odovzdaní jeho prejavu a obaja netúžili v tom momente po ničom inom ako čo konkrétne má na mysli, čo konkrétne sa chce brániť a ako to že sa ich to zrazu tak bytostne týka. V spodnom podlaží, kde sa ešte niekde bezcieľne poflakoval Ruov nemŕtvy otec, zaznel výbuch, ktorý zosilnený akustikou uzavretých miestností ohraničených hrubým mramorom a žulou ochromil všetky zmysli tejto trojice. Gal hýbal spodnou čeľusťou, chvíľku, kým si neuvedomil že jeho záhrobné slová nemôže prejsť k jeho poslucháčom. Edriel si reflexívne chytila šteklivé misto na sánke pod ľavým uchom, len aby na ruke videla červenú lepkavú tekutinu, na ktorú sa začínal lepiť všateprítomný prach. Ruka so zaprášenou krvou sa jej začala vzďaľovať, stále viac pohľadom nepreniknuteľného prachu sa stavalo medzi jej tvár a jej ruku. V hlave jej hučalo, hučal jej tam stále doznievajúci výbuch, strach, hrôza, panika zo straty ako tak čistého kyslíku, ostrosť špiny v očiach zhoršujúca sa žmurkaním, červeň na jej prstoch, teplý šteklivý pocit na oboch lícach signalizujúci čerstvo vytekajúcu hustú krv z jej ušných bubienkov, na jazyku ako chuť prachu a hniloby rovnako s chuťou smrti, ktorú cítila ako nikdy predtým. Jej vlastnej smrti. Zrazu si želala, aby paralyzovaný mladík, ktorého sa začínala stále viac báť, vstal a ona sa mohla za neho schovať, a nie preto aby mu obličky prevŕtala svojím krásnym sliletom. Druhou rukou reflexívne chytila svoj zdobený nôž, symbol istoty a sily. Nepomáhalo, lebo na rúčke slileta už bolo veľa prachu, ktorý tak agresívne pripomínal hrôzostrašný stav, z ktorého nevedela zrazu ako rýchlo uniknúť. Príliš dlho bola v myšlienkach v namáhavom rozhovore s chlapcom, príliš silná explózia zatriasla ako celou kobkou, tak aj ňou a jej mysľou i odvahou. Krvavú ruku znova priložila k jednému, ľavému uchu, akoby to malo zastaviť krvácanie a tak zvrátiť celú devastáciu ušného aparátu, skôr šlo o prejav zúfalstva, rukou druhou ale počala šmátrať pred seba, kde dúfala v Sigora, v jeho smiešne bezvládne telo, ktoré by jej zrazu paradoxne pridalo guráž aj rozvahu. Oči silno stisla, čím sa bolesť síce znásobila, ale len tak sa môže nakumulovať dosť sĺz aby vedeli vyplaviť ten jedovatý prach von. Zrazu cítila, ľavým ramenom narazila na niečo tvrdé, to v tej panike stratila rovnováhu a spadla z kľaku na ľavý bok. Pravú, vystretú ruku stiahla k druhému uchu, vzdala sa nádeje na mága i jeho pomyslenú pomoc, schúlila sa do polohy embria a asi aj začala kričať, aspoň pokiaľ jej to jej fantázia dovolila veriť a jej zanesené pľúca a nedostatok kyslíku realizovať. Z tmy zaslepených vnemov, sa Edriel neodkladne začal drzo predierať istý nemenovaný no intenzívny pocit, vnem, zmysel hmatový, fyzický, skrátka niečo cítila. Cítila to na pravom ramene, niečo čo samo o sebe tvrdilo, že by cítiť nemala.

Sigor mal groteskne vytočenú hlavu aby zízal na Gala, akoby tak mohol lepšie počuť, prečo ich tento kostlivec prerušil, ale hlavne preto, že z tónu aj kontextu vycítil existenčnú dôležitosť. Vedel, že správne pochopenie Galových slov sa rovná skoku nutným na preskočenie čoskorej priepasti medzi životom a smrťou. Poznal keď sa okolo túlala smrť, rozhodol sa jej predsa zasvätiť svoj život. Oči, ústa otvorené priam dokorán, kúzlom napínal svoje svaly, ako zlodeja na škripci. Výbuch ho prekvapil viac ako len nepripraveného. Tlaková vlna mu temer vykrútila krk, drobné kúsky prachu mu úplne vymaľovali všetky dutiny nosné, ušné, či ústne. Žmurknúť ani nevedel, taká hrubá vrstva sa mu v momente naniesla na celú tvár aj vlhké oči. Uvedomil si svoju smolu, že bol tvárou k prichádzajúcemu mraku. Slepota ani hluchota ho ale nemali šancu vyviesť z rovnováhy. V zátylku cítil tlak, tlak jeho neprebudeného bojovníka, predtým nepoznanej bytosti, ktorú ani netušil že v sebe nosí. Cítil prasknutie, nie len virtuálne, myslené, ale skutočné, akoby mu niečo odtrhlo šľachy od zátylku a od horných pár stavcov a tie sa ako gumené nite skrútili do klbôčok pod kožou. Prasknutie po ktorom sa mu nahrnula krv do končekov prstov na rukách, pálili ho dlane a vedel, že ak by chcel sa môže pohnúť. Ale on nie len že chcel, nie len že túžil, on sa musel pohnúť. Vyskočil, nevediac kde presne je hore a kde dole. Ušné gyroskopy boli úplne mimo z prevádzky, a tak zemská príťažlivosť bola pre neho neviditeľná sila, ktorú už ani nemohol cítiť. Cítil ale tlak na šľapaje nôh, cítil nutnosť vzdorovať tomu tlaku a teda si bol istý že stojí. V krátkosti si uvedomil, že vo chvíli smrteľného prekvapenia ho nesklamalo práve ním tak nenávidené jeho vlastné telo. Dokonca ho veľmi prekvapilo. Jeho chladná logika ustrnula v úžase a asi sa aj červenala, ona by mu takto pomôcť nevedela. No koľko je plantá pomoc stojaceho človeka samému sebe, keď nevidí, necíti, a jeho myseľ ja paralyzovaná? Jeho podvedomie čo sťa viceprezident preberá kontrolu, kým myseľ = prezident, sedí v kúte mozgu, čupiac sa opiera o rozbitý ušný aparát a plač a snáď sa aj posral. Podvedomie pevne drží kormidlo a to nepotrebuje oči, uši, to si robilo voje tajné plány sústavne každý moment chlapcovho života dnes, teraz ich mieni realizovať. Každý prst, každý sval, vie presne čo má robiť. Profesionálna tanečnica na kráľovskom dvore nepreukázala lepšiu koordináciu tela tak ako on v tomto momente. Jeho vedomie nevzlykalo v kúte, samo nevedelo odkiaľ kam ani čo, Sigor predsa vystrelil ako horská puma, v mori prachu s očami plných krvavých sĺz na milimeter presne zapadol do výklenku v stene pri východe z chodby odkiaľ zaznel výbuch. Vedel že nevie nič, len to že výbuch predznamenáva niečo veľmi zlé. No jeho podvedomie, jeho nový riadiaci element nepotrebovalo nič vedieť. Napriek prenikavému páleniu svalov, ktoré takto protestovali, i dávali najavo fakt, že už veľmi dlhý čas boli v nehybnom stave, napriamil ruku, pohol s ňou rýchlo zhora smerom dole a otvorenou dlaňou zachytil niečo, čo nevidel, netušil, nevedel čo to je. Podvedomie vyslalo signál a ruka stisla dlaň v päsť tak intenzívne, že to niečo zapraskalo, v lakti i v zápästí ju prudko potočil, sám sa pokrčil do kolien a zamával ako vlajkonosič. Nebyť toho že všetci s ušami sú hluchý, a i keby neboli, stále sa chodbami rúti hučivý zvuk, bolo by počuť ako práve točeným pohybom odtrhol a rozštiepil ruku bežiacemu kostlivcovi, ktorý pre vlastnú zotrvačnosť v súhre s intenzitou Sigorovho zásahu už bez jednej ruky vyletel do vzduchu, tam sa otočil okolo vlastných ramien a prudko dopadol na podlahu. Pocit moci priniesol mladíkovi obrovskú dávku adrenalínu, ktorá prebudila jeho vedomie, no to stále odmietalo prevziať kontrolu, páčilo sa mu byť pozorovateľom tohto zvláštneho úkazu. Súhier náhod a hlavne faktu, že jeho hostiteľ vo svete vystupuje ako hrdina. Pálenie svalov nepríjemné sa zmenilo na pálenie príjemné, ako sa do krvi vyrútila jedna dávka adrenalínu za druhou. Sen o moci a radosť z moci sa mu už zdala fádna oproti pocitu takto vládnuť vlastnému telu a to akoby s požehnaním hviezd i bohov. Akoby jeho telo bolo vedené nadprirodzenou múdrou bytosťou, čo všetko vie a nepozná váhanie či strach. Zacítil Edriel, vedel že ešte pred chvíľou ju nenávidel, bál sa jej, bol na nej závislí no i tak ju chcel zabiť. Zrazu vedel že ona potrebuje jeho a nie on ju, no na jej skántrenie mu myšlienka nepadla. Možnosť omylu sa mu oceľovo vtrela do povedomia, keď zakopol o kostlivca, ktorého sám práve zneškodnil. No druhou nohou dupol presne v tam, kam začal padať, rozdupnúť tak kostlivcove rebrá na tisíce maličkých úlomkov. Získal tak pocit silného sebavedomia, kde rozbité kosti symbolizovali že takto dopadne všetko čo mu príde do cesty – rozbité na kúsky. Už nemusel byť neomylný, vedel že je nezastaviteľný. Opakom ruky, v ktorej stále stískal ukoristenú ruku si silno pretrel oči, no ak aj bol úspešný, stále nebolo vidieť nič iné ako prach, prach a znova prach. Prach a predsa niečo. Silueta postavy, presne v smere ktorým tak rozhodne kráčal. Približoval sa a rozoznával ďalšiu kostru, ktorá ozbrojená oceľovým kladivom zakončeným oceľovým zubom, mlátil do niečoho na zemi, čo musela byť Edriel. Skočil dopredu, presne zaboril palec aj prsty do medzier medzi rebrami, majúc tak v dlani kostrč svojej novej obete. Napol svaly od bedier, skrz brucho, hrudník, rameno, zatočiac lakťom i zápästím a lapený kostlivec sa pod tým tlakom zlomil napoly, kde v mieste pod jeho rukou sa mu oddelili stavce a časť čo mal v ruke bola deväťdesiat stupňov k zvyšku tela, a ako ju púšťal, tak začala klesať k zemi. Viac cítil ako videl, že to chvejúce sa čosi je prednedávnom hrdá a smrteľne nebezpečná Edriel. Zohol sa smerom, kde mu jeho krvavé oči naznačovali siluetu ženy. Zdvihol ju celou silou, akej v ňom ešte nebola, popustil ju, skúšajúc, či sa udrží na nohách. V tom momente vystrelila rukami k jeho predlaktiu a silno sa ho uchopila. Vedela už stáť na vlastných a naberala stratenú silu i guráž. Nebyť krvavej hluchoty, počuli by prachovou hmlou svišťať šíp, šíp z kuše, ktorý po zaborení sa pod mágovu lopatku vydal zvláštny zvuk ako najhrubšia struna na harfe, keď sa do nej silno udrie v kombinácií so šťavnatým mľasknutím rozderaveného mäsa. Sigor cítil že ani jeho adrenalín mu nepomôže prekonať hrdzavý hrot a nahnité drevo stískajúce jeho pľúca zvnútra. Prastarý pud zachovania druhu ho presvedčil, že je stále vhodný živí štít pre Edriel, držiac ju, nevediacu o jeho zranení, tlačil je pred sebou smerom, kde dúfal v schody na vyššie poschodie. Podlomili sa mu nohy, no tentoraz to bola Edriel, kto bol poskytol opornú ruku. Vedel, že jeho telo stráca všetku prchavú silu adrenalínu, a všetko prehlušujúca bolesť z čerstvej rany mu nedovoľovala ovládať sa, ani len zachovať predošlé intuitívne a impulzívne sebaovládanie. Edriel sa ho snažila strhnúť za zvalený hrubý stĺp, pričom spôsobila, že jeho bolesť mu zasadila tak intenzívnu správu o konci jeho života, akú mladý muž nevedel, že človek je možný vnímať a byť predsa ešte na svete. Obaja padali na zem, pričom Edriel sa snažila pád ako tak koordinovať a usmerňovať. On už čakal ďalší neznesiteľný náraz bolesti do mozgu, výpadok vedomia, či dokonca už samotnú, toľko ohlasovanú smrť. Niečo ale nesedí. Zrazu mu spred očú zmizol všetok prach a na mieste kam mal dopadnúť videl zhnitú topánku z ktorej trčali beľajúce sa kosti. On avšak zostával visieť nad zemou, dokonca necítil bolesť. On, kto je on? Zrazu sa mohol v myšlienkach venovať tak k situácii neadekvátnej téme ako „Kto som?“. Premietli sa mu posledné okamžiky a uvedomil si, že to nebol on, kto ovládal jeho telo a nemal na mysli len adrenalín. Nebolo to ani jeho podvedomie. Prasknutie v zátylku, áno, vtedy sa to muselo stať. Nikto iný ako Gal to nemôže byť. Musel vedome, či nevedome vniknúť do jeho mysle, či duše, či nebodaj oboch chrámov človeka, čo by aj vysvetľovalo absurdnú náklonnosť voči vrahyni. Sigor sa cítil odporne, zneužitý i podvedený. Hlavne bezbranný. V danom okamžiku rozoznával ako príčinu jeho levitovania istý druh kúzla, ktoré zastavilo čas a ak sa nemýli, za neveľa okamžikov dopadne na tú hnusnú nohu a znova ho zavalí vlna bolesti a asi znova kontrolu prevezme jeho ukoristiteľ . Nemal už šancu sa na to nijak pripraviť, nič naplánovať, nič premyslieť, keď sa tak stalo. Napriek animálnej bolesti sa mu podarilo uvedomiť si absenciu úchopu Edriel, ktorá ho za ten stĺp bola pred istým časom stiahla. Náraz bol tupý, a bol by bolestivý, ak by bolesť prestrelených pľúc dovolila inej bolesti čo i len hubu otvoriť, a že ani táto bolesť z pádu by sa nemala za čo hanbiť, naznačoval fakt, že noha kostlivca sa stihla vymrštiť a zasiahnuť ho priamo do tváre. Nezaprašťal len mágov nosný mostík, ale aj noha útočníka, ktorá bolo viac spráchnivená ako zmysel pre zákernosť jej majiteľa, dávno mŕtveho obyvateľa kobky. No namiesto omdletia, zúfalstva či niečoho fatálnejšieho pociťoval radosť. Cítil síce prítomnosť inej osoby vo svojom vnútri, no vedel že aj on sám, pôvodný obyvateľ tohto klbka mäsa a kostí, pred nedávnom okrášleným zhrdzaveným šípom, je stále prítomný a dokonca činný. Pohol rukou. On sám pohol rukou. Blbé bolo, že si vybral ruku zo strany, práve kde mal pod lopatkou šíp. Ale vedel že on je on, lebo tentoraz mu bolesť spôsobovala číru masochistickú bolesť, sprevádzanú so škodoradosťou z dôvodu nenávisti pestovanej voči vlastnému fyzičnu. Takže tak je to, obyčajná bolesť oslabovala nového votrela a posilňovala jeho schopnosť získať späť kontrolu nad vlastnými myšlienkami i telom. Sprvu jednoduché riešenie. Tak sa mu zdalo, lebo namiesto toho, aby si všímal svoje okolie, ako vyžadoval zdravý rozum, nevidel svišťať oceľ, praskať kosti, cítil niečo, čo plne pútalo jeho pozornosť v jeho vnútri. Votrelec, asi Gal, načrel do jeho černejúcej duše a začínal ju čoraz intenzívnejšie bombardovať výčitkami, súcitom a nebodaj i láskou. Pochopil, že má čo dočinenia s rovnocenným súperom, kým on si môže vytvárať výhody na základe sebapoškodzovania, cudzinec si našiel cestu k jeho duši, ktorej zakrnutie je nevyhnutným predpokladom k prechodu na cestu černomága. Našiel si k nej cestu a ozdravuje ju, čím ho premieňa späť na citlivého človeka. V duchu na votrelca kričal, prskal nadávky a skúšal ho oslovovať menom, lebo tušil že ide asi o Gala. No žiadna odozva ani náznak že je vypočutý. Asi tento druh vnútornej komunikácie by bol možný predtým, než zmizli sny a s nimi aj všetko čo súvisí s telepatiou a podobnou alternatívnou komunikáciou. Nezostávalo mu iné, ako zostúpiť do hnusných miest, kde odkladal odpornosti ako jeho vlastnú dušu. Po dlhom sebapremáhaní sa mu to podarilo a účinok prišiel okamžite. Cítil tú bytosť a bol to Gal, no moment, nešlo o Gala, akého si pamätal, lebo čo cítil, nebol tisíce rokov mŕtvy paladin. To bol predsa Alrar, zákerný , starý, plesnivý Alrar. Hral na neho historku o Paladinovi, dokonca predstieral vravu v prastarej reči. Hneď mu bolo divné, že paladin, predstaviteľ rádu potlačujúceho mágiu, mágiu ovládal, teraz to dávalo zmysel. Alrar, ako posledný žijúci strážca temného tajomstva osady Podlúčnô sa poistil voči udalostiam, aké sa pred pár dňami odohrali v Alrarovej chatrči. A namiesto toho, aby ako kostlivec svojho vraha v nečakanej chvíli zabil, rozhodol sa navrátiť mu ľudskosť a vrhnúť tak do odporného sveta výčitiek. To sa nesmie stať. Chlapec už poznal slabinu svojho zákerného a hnusne dobromyseľného majstra. Pomyselne bežal z čiernych komnát svojho srdca, zanechajúc Alrara v snahe poľudštiť jeho dušu. Bežal do centra vnímania a ovládania a premietal si obrazy mučiacich techník, ktoré na sebe bude aplikovať, len čo bude mať v moci vlastné ruky. Usmial sa, predstavil si „mať v rukách vlastné ruky“ a ešte pridal na snahe dopracovať sa k samému sebe. Otvoril oči, teda len jedno oko. Začal priehršťami naberať do vedomia i podvedomia bolesť, ktorej mal skutočne neúrekom. Početné zranenia, nad ktorými kraľovala bolesť zo šípu mu poskytli výborný začiatok na vstup do sveta materiálneho. Začal žmurkajúcim okom krútiť a rozoznávať tak stále zahmlené obrazy. Bol pripravený vystaviť sa najväčšej bolesti, akú nemá žiadna duša možnosť prežiť, buď s hrôzou vyletí z neho von, odnesúc si aj mocného Alrara a to bez možnosti vrátiť sa do kotla duší vesmíru, nikdy sa nevrátiť späť medzi živých, alebo, čo Sigor preferoval, v ňom rituálne zomrie a s ňou i Alrar. Nevedel prečo, ale tušil, že bez duše by Alrar v ňom nemohol byť, minimálne by jeho existencia nemala význam ani vplyv. Jeho rozhodnutie bolo tak strašné, že už len to samotné by mohlo zabiť nejednu ľudskú dušu.
RPG sa da, to fakt hej
D&D OK, btw Albion od Bluebytu to sa len tak nevidi
Moj Frankenstein: http://www.yoyogames.com/games/show/88991
Uživatelský avatar
Gatts
Příspěvky: 56
Registrován: 30. 3. 2005, 00:19
Bydliště: Blava ne?

Re: Kroniky Darižky - Poviedky

Příspěvek od Gatts »

Časť siedma, posledná: Zrod legendy

Edriel precitla ako keď sa práskne bičom. Uchopila celú pleádu pocitov a okamžite ich roztriedila. Krv na koži, a bolo jej veľa, bola zaschnutá a nepríjemne škriabala, pálivá bolesť pri spánku signalizovala nové zranenie v oblasti ucha, a tušenie zaznačovalo, že má ucho celé odtrhnuté. Prsty na ruke, ktorou držala Sigora boli vykrútené, asi aj dolámané. Ruka druhá stískala rukoväť slileta a ruka samotná bola tlačená niečím suchým tvrdým a hrboľatým. Sluch jej stále neslúži, zrak zatiaľ tiež nie. Leží, aj keď by mala práve dopadnúť spolu s mladíkom za práchnivý a machom zarastený žulový stĺp. Leží a tak cíti otvorenú ranu na chrbte, kam ju tak intenzívne niekto mlátil počas jej úplneho výpadku, tesne po výbuchu, kým ju nezachránil mladý mág. No necítila ho. V nose cítila vlastnú krv, ako jej pach tak aj jej zaschnutú fyzickú krustu, cítila prach, veľa prachu a páchnucu hnilobu. Pach hniloby bol intenzívny a šíril sa ako spod nej, tak z pravej strany. Stisk na jej zdravej ruke sa zmenil, akoby ju škriabali vetvy suchého stromu, snažiace sa jej vypáčiť slileto z rúk i za cenu dolámania každého prstu. Reflexívne slileto stisla silnejšie a snažila sa naopak ona vypáčiť z toho divného a silnejúceho zovretia. Úplne nepripravenú ju zastihol úder do pier a zacítila jazykom, že dva zuby ten náraz nezvládli. Skrútila sa doľava, aj aby predišla možnosti ďalšieho úderu, aj aby využila tiaž vlastného tela pri boji o slileto. Čelom narazila síce na ľadovú mramorovú dosku, no na druhej strane sa úplne uvoľnila zo zovretia tej čudnej veci. Päsťou, v ktorej stále úzkostlivo stískala svoju dýku, šmátrala aby zistila, do čoho vlastne čelom narazila. Našmátrala okraj a vyskočila von. V kolenách aj členkoch zacítila bolesť, lebo podlaha bola omnoho nižšie ako ju očakávala, ale jej mačacie reflexy ju nesklamala a nestratila rovnováhu. Druhú ruku, s dolámanými prstami si tlačila obranne do brucha a druhou sa oprela o mramor, ktorý práve preskočila, aby sa vyrovnala a využila svoj navrátený zrak. Jedným okom sa ostro pozrela smerom, odkiaľ očakávala svojho útočníka. Stál tam v zlate, ozdobenom jantárom kostlivec, ktorý ale nemal v očiach to divné svetlo ako Gal. Isto to nebol Gal a Edriel nevedela čo si má myslieť, len to, že mala práve obrovské šťastie. Do čiernych rituálov nebola úplne zasvätená, ale bolo jej jasné, že ležala v sarkofágu dávno splesnivenej múmie, ktorú chceli priviesť späť k životu jej vlastnou krvou a z nejakého neznámeho dôvodu jej predtým vtisli do dlane jej vlastné slileto, čo osobne spojovala s dôvodom jej prudkého precitnutia. Edriel nemusela byť vôbec rozhnevaná aby kruto zabíjala, dokonca mohla byť k smrti unavená a ešte mohla zo sveta zniesť tucet ozbrojených veteránov. No teraz zúrivosť podnietená hrôzou ako aj pocitom náhodného šťastia schmatla v jej vnútri neúnavnú povahu bezcitnej vrahyne s znásobila jej účinok niekoľkonásobne. Ruka so sliletom sa vymrštila, prekonala vzdialenosť nad sarkofágom, od okraju sarkofágu priamo k lebke pozláteného kostlivca. Od pozorovania Gala si myslela, že tento útok je skôr prejavom slepej zúrivosti, lebo Gala by to isto nevyradilo z činnosti. No tento okamžite padal k zemi a Edriel sa musela nohou zaprieť o sarkofág a napnúť všetky svaly aby z padajúcej lebky vytrhla svoju dýku, ktorú odmietala pustiť z ruky. Nie, tú už z ruky radšej nikdy nepustí. Zrakom pretínala neznámu miestnosť, no osvetlené bolo iba miesto tesne pri sarkofágu. Sluch jej neslúžil a šiesty zmysel asi nefunguje na detekciu chodiacich kostlivcov desiatky metrov pod zemou v čiernej tme tak dobre, ako by si priala. Mala chuť odtrhnúť si kúsky šiat a zapáliť ich od zvláštnej ornamentálnej olejovej lampy čo visela priamo nad sarkofágom a nahádzať do tmavých kútov. Ale predsavzatie nepustiť dýku brala, a to asi oprávnene, smrteľne vážne. Druhá ruka mala dolámaný každý prst a to aj niekoľkonásobne. Skočí radšej do sarkofágu, jej nohy sa zabárajú do zmäknutého tela ako do blata, a špicou hrotu sníma háčik lampy zo starej reťaze. Háčik sa na hrote zošmykne, ale hneď sa aj zastaví tam, kde čepeľ naberá na šírke. Vie, že s lampou na dýke veľa nepriateľov nezabije, tak v rýchlosti prenáša háčik na rukáv druhej ruky, dúfajúc že kožený okraj tú záťaž vydrží. Druhá ruka ju ale neposlúcha aj pre poškodenie svalstva okolo ramena a lopatky, asi je tam zranená viac ako si chce pripustiť. Svetlo je síce nižšie ako bolo na reťazi, ale zas lepšie osvetľuje podlahu a tak Edriel neváha a dá sa hľadať východ. Šťastie ju znova nesklamalo a presne kam sa vydala nachádza ornamentálne dvere, ktoré nie sú ani zamknuté, ani len zavreté, pričom si uvedomuje, že už jej schopnosť otvárať zámky na nič nie je, a jej zranenia jej nedovolia ani len sa poriadne oprieť do ťažkých dverí aby ich otvorila. Chodba kam vstúpila je osvetlená vlastnými dvoma fakľami, a je prázdna. Rýchlo celú chodbu míňa, len aby vstúpila do tmavej miestnosti, kde čoskoro zisťuje že je väčšia ako si mohla čo i len predstaviť. Edriel si ale všimla, že na zemi sú vytesané niečo ako okraje chodníku, či cesty a dala sa ju nasledovať. Schody, schody stúpajúce smerom nahor, presne to hľadala. Na točitých schodoch vždy zapojila svoj sluch aby nebola prekvapená, no naopak, aby ona mohla prekvapiť. Usmiala sa, teraz si zahrá rolu vlastných obetí, bude musieť čeliť prekvapeniam nepripravená. Znova ju nesklamalo šťastie, keď nie len že nič nepríjemné ju na schodisku neprekvapilo, dokonca hore narazila na spúšť vytvorenú ohromným výbuchom. Vedela že je to výborné znamenie, lebo je tým pádom už len jedno poschodie od miesta, kde sa ešte pred chvíľkou vyskytovala. Od miesta, z ktorého poznala únikovú cestu. Preskakovala úlomky kameňa, mosadze, železa, spráchniveného dreva a zaprášeného mramoru. Jej rozvaha stále prevyšovala spaľujúcu a čiastočne i paralyzujúcu bolesť. Vedela, že potrebuje ošetriť, a hlavne odpadnúť a dlho spať. Vedela ale aj to, že ak sa nedá dokopy, neodstráni z cesty ďalších dvoch kostlivcov so sekerami čo mali veľmi širokú, i keď hrdzavú čepeľ. Očividne ju zaregistrovali, no neútočili a Edriel nevedela či je to tak dobre, či zle. Odvaha je dobrá, ale nepredĺži to čepeľ jej dýky aby bola dlhšia ako tie ozrutné sekery. Dve sekery, dvaja nepriatelia, úzky priestor, veľa zranení, takto kalkulovala Edriel, keď jej zlosť prikázala konať. Kopla do roztrúsených úlomkov tak, aby ich čo najviac letelo na meravo stojacich kostlivcov, samozrejme že ich reakcia bola žiadna, keď sa kúsky odrážali od ich kostí a lebky. Nemali oči, ktoré by s mohli zraniť ostrým kamienkom či zaslepiť spŕškou prachu. Nezostávalo jej nič, ako len dúfať, že je stále mrštnejšia ako jej súperi. Bola rozhodnutá zasiahnuť znovu lebku, konkrétne oblasť očných jamiek. Raz už videla účinnosť tohto zásahu a to jej dodávalo istou i rozvahu. Skrčila sa, až sa olejová lampa temer dotýkala podlahy, ruku s dýkou založila umne za chrbát, aby v momente nutnosti vystrela ako rameno katapultu presne do cieľa. Zdvihla hlavu, zamračila sa, ukázala zuby, tie čo jej zostali v širokom no šialenom úsmeve a nebyť stále prachu v očiach, dalo by sa povedať že sa jej v nich zablysklo. Vyrútila sa, zanechajúc kúdele prachu spod jej nôh za sebou. Doteraz nehybne stráže jeden, hneď po ňom druhý vymrštili svoje sekery v rôznych oblúkoch, jeden priamo zhora nadol, druhý podobne, no zároveň sprava doľava, keďže Edriel ho mala minúť práve z ľavej strany. Prvá sekera dopadla presne pred ňou, nie náhodou, ale Edriel zabrzdila aby sa jej takto vyhla, otočila sa okolo vlastnej osi, pravým ramenom dozadu, ľavým dopredu, opísala tak oblúk nutný na vyhnutie sa druhej sekere. Nohou dupla po tej prvej, aby zabránila jej majiteľovi vyzdvihnúť ju späť a znovu udrieť, pričom druhý bojovník sám snažiac sa sekerou nasledovať Edrielin oblúk, stratil rovnováhu a pre neho veľmi nešťastne sa nahol dopredu. Jeho neelegantný úklon zakončil naopak veľmi elegantný útok sliletom, ktorý nasledoval priamo z dokončovanej piruety ktorú ona práve predviedla. Edriel pozerajúc sa na fatálny účinok jej prvého útoku sa usmiala ešte viac, uvedomujúc si, že temer každý jej boj jej krajší ako ten najladnejší tanec, no ona predsa tancovať nevie, nechce a odmieta. Prešmykla sa okolo padajúceho kostlivca, získajúc strategickú výhodu, kde jeho telo môže použiť ako prirodzený štít. S už menšou námahou vytiahla Dýku s lebky svojej obete, skočila dozadu, spravila krok doľava, prikrčila sa a pred pádom sekery skočila späť doprava. I tento kostlivec opakoval chybu svojho druha, nasledoval čepeľou jej trhaný pohyb a stratil drahocenné sekundy na znovunavrátenie sa do rovnovážnej polohy. Edriel by stačila sekunda jedna, tak si ješitne poskočila a posmešne ladne neprebehla, ale prešla do blízkosti súpera a výsmešne pokojne mu zarazila čepeľ dýky do pravej očnej jamky. Tentoraz si pohyb stihla naplánovať a tak slileto vymrštila späť von skôr, ako sa jej druhá obeť zosypala na zem. Bola so sebou nad mieru spokojná, nikdy neprestane byť takto sladko spokojná a je jedno koľko bytostí (kedysi ešte len ľudí) znesie zo sveta. Po schodoch vybehla viac menej bezstarostne, odhadla svojich nepriateľov ako nezákerných a nekoordinovaných hlupákov, čo sa spoliehajú na hrubú silu a mágiu, no nie na pasce nastražené za tmavými rohmi. Vstúpila do známej chodby. To čo videla ju prekvapilo a asi aj trošku morbídne pobavilo. Vo vzduchu visel Sigor, za jeho chrbtom stál jeden zo štyroch kostlivcov a hýbal mu s niečím, čo vyzeralo ako šíp trčiaci priamo z mužovho chrbta. Že je jej odhad správny potvrdila kuša v kostlivcovej druhej ruke. Zmysel pre humor, kde hýbeš predmetom v niekoho čerstvej rane jej bol blízky a vedela že za iných okolností by si s tým sadistom dobre rozumela. Zvyšní traja sa očividne bili o miesto dopadu, kde očakávali spadnúť mladého človeka. Jeden z nich načahoval nohou smerom k Sigorovi a bielymi do široka roztiahnutými hnátmi sa snažil držať zostávajúcich dvoch za nim. Napriek neskrývaným sympatiám, sa Edriel rozbehla svojim čerstvým zabávačom vziať ich druhý život. Nemohla byť nepkrepvapená, keď zrazu mág padol na zem a kostlivcovi sa jeho plán vydaril tým, že mu elegantne a zároveň brutálne kopol priamo do tváre. Edriel od šoku z nastanej situácie spadol úsmev z tváre, ale v behu sa nezastavila. Jej ruka sa stočila okolo bojovníka s kušou ako had okolo srny, a hrot slileta si bezpečne našiel svoj cieľ. Edriel sa pokrčila v kolenách aby nabrala silu a vykrútila si dýku z ďalšej nehybnej lebky. Úspešne kopajúci nepriateľ stratil pri svojom výkone honu a ihneď padal na zem. U kostlivcov nezvyčajná solidarita sa prejavila u jeho kumpánov tým, že ho zachytili za jeho rozpriahnuté paže. Kým ale táto artistická trojica ustala v kolísaní, Edriel zasadila ďalší úder do toho správneho miesta. Musela byť mrštnejšia ako obyčajne, aby neskončila zavalená kopou kostí. Získala rovnováhu, otočila sa o šesťdesiat stupňov a ako pružina balisty trafila zdvíhajúceho sa súpera najprv do čela, pričom sa čepeľ nepríjemne skĺzla po jeho lebke, zanechajúc výrazný šrám, čo jej ale vôbec neprekážalo, keďže sama nebola nijak ohrozená. Využila kinetickú energiu zotrvačnosti a nechala ruku plávať vzduchom načatým oblúkom presne okolo torza ako osi. Nôž spravil vo vzduchu svojich tristošesťdesiat stupňov len aby si tento krát našiel svoj pravý cieľ. Dopad úderu bol neželanou rotáciou o to silnejší a Edriel mala čo robiť aby si slileto udržala v už mokrej dlani. Tvrdosť úderu ju ale vzrušila natoľko, že na tretej a asi poslednej obeti vyskúšala úder zhora priamo do strechy lebky. Úder bol krásny a pružný a hlavne splnil svoje poslanie, lebo aj tento nešťastník padol bezvládne k vlastnej pred chvíľkou ulomenej nohe. Až teraz si všimla, že olejovú lampu niekde vytratila a tá zhasla, no na jednej stene ešte plápolala jedna z tých predtým očarovaných faklí. Ten akoby precitol zo zlého sna, začal sa prudko triasť a hneď na to celý mykať. Edriel mu zastrčila slileto za opasok sťa hák a začala ho ťahať k ďalším schodom. Vedela, že je hluchý, rovnako ako ona, predsa sa nahla k jeho uchu a zašepkala: „Neboj, zachránim Ťa, som Ti do dlžná“. K schodom ho odtiahla, ale ďalej už nevládala. Sadla si na schod tesne nad ním, zdravým lakťom sa oprela o koleno a zvyšnými zubami sa zahryzla do ornamentu na rúčke svojej čarovnej dýky. Zavrela a po chvíľke otvorila oči, nahla sa znovu k chlapcovi o trošku bližšie, reflexívne sa pohla druhou rukou k vlasom na jeho ľavom spánku, no aj bolesť aj rozum jej v tom zabránili pokračovať, tak len si zo stále zaťatých zubov vytrhla rukoväť, uvedomujúc si oslobodzujúcu bolesť, otočila zápästie a pobozkala krvavú čepeľ, krvavú potom, čo si s ňou prešla skrz špičku jazyka. Veľmi pomalým no o to viac rozhodným pohybom pretlačila slileto asi tri centimetre do krku na ňu intenzívne zazerajúceho Sigora, s očami krvavými no predsa dokorán otvorenými a rozhodne potiahla rukou vykúzliac oblúk v tvare mágovho krku. Sladká hluchota nedovolila Edriel počuť nič, čo chvejúce sa pery jej obete vypustili. Nahla sa k nemu viac a po druhý krát hluchému pošepkala :“Toto som zas bola dlžná sebe.“

Doslov: Takto vznikla legenda, ale o nej, o legende a čím vlastne zlegendárnila, to už je zas jiná.
RPG sa da, to fakt hej
D&D OK, btw Albion od Bluebytu to sa len tak nevidi
Moj Frankenstein: http://www.yoyogames.com/games/show/88991
Zamčeno

Zpět na „Kroniky Darižky“

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 3 hosti